Po návšteve u Hemingwaya som sa nadšene pustila do objavovania ostrova. Prvé dojmy boli úžasné a Hemingwayov dom predčil všetky očakávania. “Objavovanie ostrova” je najpresnejší výraz v tomto kontexte, keďže na Key West som sa vybrala len kvôli nemu, na naštudovanie podrobnejších informácii o ostrove som nemala času, a toho čo som vedela z počutia, nebolo veľa. Jazda na bicykli po uliciach lemovaných obrovskými palmami a príjemnými prekvapeniami na každom rohu sa nakoniec ukázala oveľa lepšia turistická stratégia, ako iba akési odfajkovanie atrakcií, ktoré chcete vidieť, z vopred pripraveného zoznamu.
Key West Cemetery: Cintoríny síce nie sú miestom, kam sa valia zástupy zvedavých cestovateľov, ten na Key Weste je však výnimkou. Miesto odpočinku vyše 100 000 ostrovčanov je absolútne špičkové, parádne tu straší a plače sa na ňom len od smiechu. Nepodarilo sa mi síce zistiť, kto prvý prišiel s konceptom vtipných náhrobných kameňov, ktoré dokonale odzrkadľujú ako “vážne” key-westčania berú život a smrť.
Nápis na náhrobnom kameni miestneho hypochondra Pearla Robertsa : “Vravel som vám, že som chorý.” sa mi snáď páčil najviac. Na hrobe Thomasa Romera sa dozviete, že bol “dobrým občanom celých 65 rokov svojho 108 rokov dlhého života”. Edwin Lariz bol zasa tak veľkým fanúšikom Julia Iglesiasa, že to musel mať zvečnené do kameňa, Gloria M. Russel ubezpečuje všetkých, že ona nie je mŕtva, “to len moje oči odpočívajú” a Alan Dale Willcox brutálne odporúča: “Ak čítaš toto, zúfalo si potrebuješ nájsť koníčka”.
Keďže ja sama verím, že smrť nie je definitívnym koncom, len koncom jednej kapitoly, ich prístup k celému tomu biznisu medzi životom a smrťou sa mi náramne páčil a v dobrej nálade som sa ocitla pred miestom, ktoré som tu nečakala ani náhodou.
Harry S. Truman Little White House: Ja politiku naozaj nemusím, a tak som chvíľu uvažovala, či vstúpiť do malého Bieleho domu alebo nie. Nakoniec som si kúpila vstupenku, ale len kvôli Trumanovi, prezidentovi akí sa dnes už “nenosia”.
“Keď som bol mladý, chcel som byť klavíristom v bordeli alebo politikom. A poviem vám pravdu, veľký rozdiel v tom nie je.” Harry S. Truman
Truman pochádzal zo strednej spoločenskej vrstvy a štúdia práv nikdy neukončil. Aj keď tieto fakty spočiatku hrali proti nemu, schopnosť chápať radosti a starosti priemerného človeka, jeho zdravý sedliacky rozum a priamočiarosť mu získali obľúbenosť a veľký rešpekt tak u občanov ako aj u politikov. Na rozdiel od mnohých dnešných politikov, u ktorých nie je jasné, za čo vlastne bojujú, on bol veľmi rozhodný.
“Ja nikdy nesedím na plote. Ja som vždy na jednej alebo druhej strane.” Harry S. Truman
Truman bol prezidentom od roku 1945-1953. Obdobie po Druhej svetovej vojne nebolo najľahšie na vládu, a to sa rýchlo odrazilo na jeho zdraví, ktorému stres a príšerné zímy vo Washingtone absolútne nevyhovovali. Harry potreboval nájsť miesto s príjemným podnebím, kde by mohol pracovať, zdržiavať sa veľa na čerstvom vzduchu a odkiaľ by sa v prípade potreby mohol rýchlo vrátiť do Washingtonu. Námorná základňa, ktorej obytné priestory pripomínali viac plážový klub ako vojenské priestory, bola priam ideálna. A tak v novembri 1946 priletel Truman na Floridu a začal vládnuť z Key Westu. Pracovnú nádielku mixoval s hraním pokru, prechádzkami pri mori, rybačkou a spoločenským popíjaním. Každé ráno štartoval pohárom whiskey a pomarančovým džúsom. Celá jeho ochranka spočívala z jedného muža a jeho hlavnou úlohou bolo dvíhať telefón. Harry trávil viac času v spoločenskej miestnosti, ako vo svojej oficiálnej kancelárii. Pokerový stôl slúžil aj ako písací stolík, na ktorom sa podpisovali dôležité štátne dokumenty. Po tom, čo prezident dostal od istého publicistu z Miami do daru tradičnú havajskú košeľu, tá sa preňho stala priam uniformou. Pri svojich prechádzkach sa rád zastavil na kávu, za ktorú platil vlastnoručne podpísaným bankovkami.
Okrem neho však či už ako vysunuté pracovisko, alebo miesto oddychu “Malý Biely Dom” používali ďalší 5 prezidenti: William Howard Taft, Dwight Eisenhower, John F. Kennedy, Jimmy Carter a Bill Clinton.
Centrom Key Westu je Mallory Square na severnom konci hlavnej ulice Duval Street, ktorá je rajom pre milovníkov hlučnej zábavy. Na takmer 2 km dlhej ulici sa nachádza krčma pri krčme a tie sa striedajú so zábavnými podnikmi. Bujarý nočný život dokonca aj rodení obyvatelia Key Westu (a tí nie sú žiadni puritáni) pokladajú občas za neúnosný.
Ak vám niekto v Key Weste povie: “Uvidíme sa pri západe slnka” čas a miesto stretnutia je absolútne jasné. Mallory Square je preslávené Oslavami západu slnka, ktoré sa konajú 365 dní do roka a už dve hodiny pred samotným západom slnka sa námestie začína zapľňať žonglérmi, kúzelníkmi, hudobníkmi, karikaturistami, predavačmi rôznych maškŕt a tými, ktorí si jednoducho prichádzajú sem vychutnať božský pohľad na slnko vnárajúce sa do vôd Mexického zálivu. Oslavy západu slnka vznikli a spopularizovali sa vďaka hipisákom v 60-tych rokoch minulého storočia.
Takmer priamo na Mallory Square sa nachádza ozajstný poklad pre historikov a skvelá zábava pre celé rodiny - Key West Shipwreck Treasure Museum, ktoré prostredníctvom artefaktov nájdených v stroskotaných lodiach (hlavne z lode Isaac Allerton, čo bola najväčšia loď, aká kedy stroskotala v týchto vodách) a hercov v dobových kostýmoch približuje zlatú éru dejín ostrova. Key West sa v 19. storočí nachádzal na jednej z najdôležitejších námorných obchodných ciest s vyše 100 loďami denne plaviacimi sa popri ostrove. Obrovský problém však boli jeho korálové útesy, na ktorých sa roztrieskala priemerne jedna loď týždenne. Samozrejme, veľmi rýchlo sa našli podnikatelia, ktorí z nešťastia začali profitovať. Vrakári deň a noc hliadkovali pobrežie, a v momente keď sa objavila nejaká potápajúca loď, začali sa šialene preteky medzi vrakármi. Ten kto sa dostal k lodi prvý, totiž nielen kontroloval zachranárske práce, ale dostal aj najväčší podiel zo zisku. Zachraňovanie stroskotaných lodí bolo najlukratívnejším biznisom v dejinách ostrova a práve vďaka nemu sa Key West v 19. storočí stal najbohatším mestom Spojených štátov per capita.
Key West a Kuba: Do roku 1959 to boli dva susedné ostrovy vzdialené od seba 145 km, ktoré nažívali v spokojnom manželstve. Jasné, že boli momenty, keď to medzi nimi škrípalo, ale v podstate to bolo šťastné manželstvo. Key West má geograficky bližšie ku Kube ako k Miami, a predtým než tomu politici urobili koniec, bol viac kubánsky ako americký.Medzi Key Westom a Havanou pravidelne premávala kompa, a lietadlom ste sa dostali z jedného ostrova na druhý za 45 minút. Bežné boli vzájomné návštevy ostrovčanov, dokonca sa chodilo z jedného ostrova na druhý k lekárovi, na nákupy a Američania milovali havanské kasína. Toto obdobie nostalgicky pripomína obrovská bója, ktorá oznamuje, že toto je najjužnejšie miesto kontinentálnej Severnej Ameriky, tu začína Karibik a nebyť politických múrov, všetko by mohlo byť ináč.
Staré ostrovné porekadlo vraví, že ak sa ti na Key Weste dostane piesok do topánok, určite sa sem ešte vrátiš. Mne sa síce piesok do topánok nedostal, ale na Key West sa s potešením kedykoľvek vrátim.
