Ellis Island bol počas masovej emigrácie vstupnou bránou do USA. Tí, ktorí dokázali, že sú fyzickí a mentálne zdatní sa uživiť a majú dostatok peňazí na štart do nového života, mali povolené vstúpiť na americkú pôdu. Čo sa však stalo s chorými? Prišli o všetko, alebo mali ešte nejakú nádej?
Odpoveď na túto otázku som sa vybrala hľadať v jedno skoré, sychravé ráno. New York ešte podriemkaval pod obrovskou perinou hmly, keď som nastúpila na poloprázdnu kompu na najjužnejšom cípe Manhattanu a zamierila si na malý ostrovček, ktorým od roku 1892 do roku 1954 prešlo 12 miliónov emigrantov, predovšetkým z Európy. Z toho 6 miliônov prišlo počas najväčšej imigračnej vlny v prvej dekáde 20. storočia. V tých dňoch prechádzalo Registračnou miestnosťou 5-10 tisíc ľudí.
Inšpekcia začínala hneď od dverí hlavnej budovy. Prichádzajúci si mohli časť batožiny uložiť na prízemí v Batožinovej miestnosti, ale väčšina v obave pred jej stratou, sa rozhodla celý svoj majetok ťahať so sebou.
Do Registračnej miestnosti na druhom poschodí viedli strmé schody, ktoré boli vlastne prvým stupňom zdravotnej prehliadky. Na vrchu schodišťa stáli lekári a bedlivým okom pozorovali, ako sa prichádzajúci emigranti, vyšťavení po úmornej dvojtýždňovej plavbe oceánom, s obrovskými batohmi a ťažkými kuframi štverajú hore schodmi, a hľadali náznaky zdravotného deficitu, či to už boli problémy s dýchaním, chôdzou, alebo príznaky nejakej inej choroby. Týchto ľudí vytiahli z davu, kriedou im napísali na odev prvé písmeno choroby, napr. písmenom E(eyes) boli označení ľudia, ktorí mali problém so zrakom, a boli nasmerovaní na podrobnejšiu lekársku prehliadku.
Tí šťastnejší pokračovali v púti do Veľkej sály (Registračnej miestnosti), odstáli si v radoch niekoľko hodín, zodpovedali 29 úradnikových otázok, a ak bolo všetko v poriadku – boli mentálne a fyzickí zdraví a mali 30 dolárov, čo bola vypočítaná suma, dostačujúca na začiatok, kým si nenájdu prácu – dostali pečiatku do pasu a zelenú na dobýjanie Ameriky.
Predtým než opustili Ellis Island, každý sa mohol zdarma najesť v obrovskej jedálni, kde sa najčastejšie podávalo dusené hovädzie mäso, zemiaky, chlieb, haringy. pečená fazuľka, parené slivky, ale aj pre mnohých nové a nezvyčajné jedlá ako banány, sendviče, či zmrzlina.
Okrem jedálne sa v hlavnej budove nachádzali aj stánky, kde si mohli zakúpiť jedlo na cestu. Keďže len zhruba tretina emigrantov ostávala v New Yorku a zvyšok smeroval do Kalifornie alebo na Midwest (Chicago, Detroit), priamo v budove rôzne železničné spoločnosti predávali lístky na vlaky odchádzajúce z New Jersey alebo Manhattanu.
Samozrejme, nechýbala tu zmenáreň peňazí.
Po stopách sĺz tých, ktorých zradilo a v ceste za šťastnejším životom im zabránilo vlastné telo, som sa v to depresívne ráno vybrala aj ja, spolu s ďalšími 5 milovníkmi dejín z rôznych kútov sveta. Viedol nás historik z organizácie Save Ellis Island, ktorá sa usiluje zachrániť a zviditelniť imigračnú nemocnicu, ako významnú historickú pamiatku.
Ja osobne som na Ellis Island bola už niekoľkokrát, ale nikdy som sa obzvlášť nezaujímala o osud emigrantov, ktorí nespľňali zdravotné kritéria. Akosi automaticky som predpokladala, že boli okamžite deportovaní. Táto otázka ma viac začala zaujímať zhruba pred dvomi rokmi, keď sa o nemocnici začalo viac rozprávať práve vďaka snahám spomenutej organizácie, no aj tak to čo som sa dozvedela a videla na mieste ma značne prekvapilo.
Imigračná nemocnica bola komplex 29 budov a svojho času bola pýchou amerického zdravotníctva a jednou z najlepších nemocníc na svete. Pozostávala z dvoch nemocníc: Všeobecnej nemocnice a Nemocnice na infekčné choroby. Súčasťou Všeobecnej nemocnice bola aj Psychiatria a Ženské oddelenie s pôrodnicou.
Do pôrodnice neišli však iba ženy tesne pred pôrodom, ale všetky tehotné ženy. Imigračný zákon totiž zakazoval vpustiť na územie USA tehotnú ženu. A tak každá bábätko očakávajúca žena musela zotrvať v nemocnici až do pôrodu, (pričom sa učila anglicky a pripravovala na život v Amerike) a porodiť pod lekárskym dohľadom, a ak boli matka aj dieťa zdravé mohli pokračovať v ceste za americkým snom. Berúc do úvahy, že tie ženy pochádzali z najchudobnejších spoločenských vrstiev, tehotenstvo za takýchto podmienok nebola najhoršia vec, aká sa im mohla prihodiť.
Nemocnica na infekčné choroby zaberala 17 pavilónov. Liečili sa tu predovšetkým osýpky, tuberkulóza, favus (svrab), šarlach, záškrt, trachóm (infekčná očná choroba, ktorá spôsobuje oslepnutie), ale aj rôzne málo známe choroby z opačného konca sveta.
V nemocnici sa používali najnovšie a najpokrokovejšie liečebné metódy a technika. Uvediem len takú skiaskopiu, čo je forma rádiologického vyšetrenia, alebo autokláv – vzduchotesný kontajner, do ktorého sa dávali celé matrace sterilizovať. To všetko v dobe, keď pre niektorých emigrantov bolo to, že sa pri vyšetrení majú vyzliecť, úplne nový a príšerný koncept.
V nemocnici pracovalo 300 ambicióznych lekárov a mnohí ďalší sem prichádzali z celých USA na študijné stáže, keďže tu mali jedinečnú príležitosť prichádzať do bezprostredného kontaktu s chorobami takmer z celého sveta. Lekárom pomáhala armáda sestričiek, dobrovoľníkov z Červeného kríža a početný technický personál. Fascinujúce podľa mňa je, že za celú existenciu nemocnice, zomrelo v nej iba niečo málo cez 3500 pacientov – a to hovoríme o období pred vynájdením antibiotík.
Pobyt, liečenie a prípadnú spiatočnú cestu hradila lodná spoločnosť, ktorou sa pacient priplavil. Preto si tieto lodné spoločnosti dávali veľký pozor na to, koho pustia na svoju palubu a hlavné zdravotné prehliadky sa konali ešte pred vyplávaním lode do New Yorku.
Nemocničné miestnosti boli priestranné, s veľkými oknami, každý pavilón mal na južnej strane strane verandu, kde mohli pacienti odpočívať a nadýchať sa čerstvého vzduchu.
Keďže sa verilo, že voda zabraňuje šíreniu baktérii a vírusom, Všeobecná nemocnica bola od Nemocnice s infekčnými chorobami, a obe od Hlavnej budovy oddelené malými zátokami.
Prehliadka nemocnice v to ponuré ráno však nebola žiadna prechádzka ružovou záhradou. Porozbíjané okná, opadávajúca omietka, zhrdzavené zvyšky zariadenia, vietor preháňajúci sa prázdnymi chodbami, ale predovšetkým takmer hmatateľná, ťažká, lepkavá energia bolesti a beznádeje, spôsobila, že sme takmer bez otázok a komentárov, zahĺbení do vlastných úvah a pocitov, počúvali výklad nášho sprievodcu.
A potom prišla totálna pecka. John otvoril dvere do nasledujúcej miestnosti, a tá bola zaplnená ľuďmi. V nadživotnej veľkosti. Duchovia konkrétnych emigrantov, konkrétnej doby. Francúzskeho grafitového umelca JR totiž po návšteve nemocnice projekt tak oslovil, že použil archívne fotografie skutočných emigrantov, zväčšil ich a preniesol na steny, v snahe ešte viac upútať záujem verejnosti na túto historickú pamiatku.
Žiadna choroba nie je zábavná záležitosť, a už vôbec nie v situácii, v akej sa ocitli mnohí emigranti, ktorí sa v podstate nemali kam vrátiť. Preto je snáď treba pripomenúť, že Amerika im nepribuchla dvere pred nosom. Isto zlý zdravotný stav mohol a v mnohých prípadoch aj bol dôvodom na deportáciu, ale z každej desiatky pacientov, deviatim bol po vyliečení povolený vstup do Ameriky a iba jeden bol deportovaný.
