Začíname v stredu. Stretávame sa pri Cirkuse. Sprievodca Bat, údajne jeden z najlepších v Mongolsku, a šofér Bat, expert na dlhé trate, nás už čakajú. Približovadlo na najbližšie dni je sivý ruský minivan pre 12 ľudí.
Napcháme veci dnu a vyrážame. Na prvej zákrute zisťujeme, že minivan nemá tlmiče. Pásy? Žiadne. Na ulánbátarskej ceste voľne poletujeme a veci sú hneď rozhádzané.
Počas najbližších šiestich dní nás čaká okruh cez Gobi, ktorý bežne trvá osem dní. Plán na prvý deň je dostať sa čo najďalej. Tento rok je sucho, cesta je extrémne hrboľatá.
Dostávame sa do Strednej Gobi. Sprievodca vysvetľuje, že Gobi vlastne nie je púšť. Kopce sú nižšie, tráva redšia a pôda suchšia. Piesok uvidíme len v jednej časti, tvorí 3% povrchu.
Cestou zastavujeme pri studni, porozprávať sa s miestnym pastierom. Dozvedáme sa, že zo srsti jednej kozy sa dá vyprodukovať 300 gramov kašmíru.
Pri západe slnka vidíme voľne sa pasúce ťavy pri malom jazere.
Presne o deviatej zastavíme. Vonku je tma a na oblohe milióny hviezd. Všetky súhvezdia jasne žiaria a nad nami je oblúk Mliečnej dráhy. Vietor ustane, prestaneme rozprávať a okolo nás nie je nič len ticho.
Zisťujeme, že ako správne turistky máme štyri foťáky ale len jednu baterku. Sprievodca s čelovkou na hlave v maličkom priestore minivanu vykúzli taliansku večeru.
Ráno balíme stany a pokračujeme v ceste. Minivan nechce naštartovať. Šofér opraví kontakt kusom drôtu. Sprievodca zavelí: „čas tlačiť". Minivan je ľahký, rozhýbeme ho aj do kopca.
Dorazíme ku dnu pradávneho oceánu.
Najprv biele.
Potom červené.
Predtým to boli kamene s odtlačkami mušlí. Turisti všetky vyzbierali.
Pokračujeme v ceste. Pred nami je zrazu tmavomodrá hora a pod ňou jazero s nádherne modrou vodou. Prídeme bližšie a jazero zmizne. Gobi je plná ilúzií.
O pár hodín zastavujeme pri osamotenej jurte spýtať sa na cestu. Kúsok od jurty sú sivé nehybné jaky. Toto sa nám už nezdá, ideme to obzrieť. Jaky sú z betónu. Ako sa sem dostali?
Večer zastavujeme pri Flamingových útesoch. Turisti sa ponáhľajú pozrieť si západ slnka. My tiež.
Od piatej ráno striehneme na východ. Noc sa rýchlo mení na deň.
Roztlačíme minivan a vyrážame k piesočnej dune. Poslednú časť cesty prejdeme na ťavách.
Chlapík s ťavami je pôvodne pastier a kočovník. V lete vozí turistov, aby zaplatil synove štúdium medzinárodných vzťahov v Ulánbátare.
Cestou nám rozpráva o svojich ťavách. Niektoré majú medaily z ťavieho póla.
Ako sa ťava poškrabe na nose? Zakloní sa a šúcha si nos o prvý hrb. Vedľajšej ťave to nepomáha a používa moje nohavice ako papierovú vreckovku.
Piesočná duna.
Piesok je jemný a teplý.
Minivan sa kazí. Šofér priebežne zastavuje, visí v motore, alebo leží pod minivanom. Máme meškanie, jednu zastávku vynechávame a smerujeme do mesta, kde sa dajú zohnať náhradné súčiastky.
Spíme v jurtovom kempe. Majiteľka nám plynulou francúzštinou vysvetľuje, kde sú sprchy s teplou vodou (!) a reštaurácia s vypchanými leopardmi.
Ráno je minivan opravený. Šofér nezaháľa. Pod nohami sa nám kotúľajú staré súčiastky. Celý deň sme na ceste. Ideme k svetovému energetickému centru.
Týmto je zakrytá naša nádrž. Šofér sa priebežne vykláňa z okna a kontroluje, či je ešte tam.
Keď už asi hodinu jazdíme mimo akejkoľvek prašnej cesty, zastavíme. Stratili sme sa. Bat a Bat si zapália a zhodnotia situáciu. Máme kompas, mapu celého Mongolska a v dohľade asi dva kopce. Podľa tohto sa šofér a sprievodca zorientujú. Ako to robia, je záhada.
Posledná časť cesty je, ako to sprievodca nazval, „hodina a pol v pračke". Náš minivan ale zvládne aj najväčšie skalné hrby a dostávame sa do cieľa. Snažíme sa uchytiť stany a na skalnatej zemi sa nám poohýbajú všetky kolíky.
Vstávame s východom slnka a ideme sa pozrieť zblízka na Energetické centrum.
Pri vchode je do skaly vytesaný text piesne, ktorá sa každé ráno spieva.
Energetické centrum je skala, v ktorej je silné magnetické pole. Ľudia sa sem chodia „dobiť". Pravú ruku treba položiť na klincom označené miesto s najsilnejšou energiou a ľavú nastaviť smerom k slnku. Človek sa stane magnetom pre predmet svojich želaní.
Ak si tu dievčatá želajú dobrý život a dobrého manžela, určite sa to splní :)
Dobíja sa aj vodka.
Skalu objavil mongolský šaman na začiatku 19. storočia a postavil pri nej chrám. Z toho sú už len ruiny a vedľa nich je nový budhistický chrám.
Cestou vidíme z auta divé kone, antilopy, ťavy a iné zvieratá, z ktorých je na svete už len pár sto kusov.
Zastavujeme pri jurte uprostred ničoho.
Jurta má priemer asi tri metre. Žijú v nej dve rodiny. Privíta nás kamarát nášho sprievodcu a automaticky nás všetkých pozýva dovnútra. Začína kolo mongolských špecialít. Na úvod suutai cai - mliečny čaj. Hneď za tým aaruul (kúsky sušeného mlieka) a airag (niečo ako kefír) z ťavieho mlieka. Airag je prekvapivo osviežujúci. Skladujú ho len tak v plastovom sude.
Navrchu aaruul a pod ním vyprážaný biskvit.
Na záver mliečna vodka vyrobená z ťavieho airagu. Ako prvý dostane plnú misku, asi dva deci, náš sprievodca. Vypije všetko a misku vráti. My naňho vyjavene pozeráme. On vysvetľuje, že vrátiť vodku by bolo pre Mongolov čudné. Po jednom dostaneme každá za misku. Vodka nie je silná, ale ani jedna z nás nezvládne vypiť všetko. Domáci sa na nás bavia. Na záver dostane za misku aj náš šofér, jemu to problém nerobí.
Ďalšia zastávka sú stopy dinosaurov. Pár hodín blúdime a nakoniec nájdeme správny útes. Stopy sú odtlačené v kameni. Sú naozaj dinosaurie?
Večer sa dvihne prudký vietor a ochladí sa. Sprievodca usúdi, že by nás odfúklo aj so stanom. Snažíme sa dostať do najbližšieho mesta. V aute sme až do jedenástej. Vonku je úplná tma, orientujeme sa podľa hviezd.
Posledný deň šofér odhalí príčinu smradu paliva, na ktorý sa už pár dní sťažujeme. Výfuková trubka sa pri poskakovaní po hrboch posúva a všetok plyn nám fúka dovnútra. Opraví to, ako inak, drôtom.
Posledná zastávka je zámok na jazere zo 17. storočia.
Steny zámku majú zaujímavú štruktúru.
Na záver ešte skupinové foto...
Zľava: Rebecca, Katka, Resi, Šárka
... po ceste menšia zápcha...
... a sme späť v Ulánbátare.
V Mongolsku sa mi páči stále viac a viac.
Foto by Rebecca, Resi and Katka
