Vzdialenosť od Ulánbátaru je 772 kilometrov a na jej prekonanie potrebujeme 25 hodín. Najprv v oficiálnom autobuse, kde sedadlá sú také malé, že mi sprievodca musí pomôcť napchať sa na moje miesto. V noci sa autobus kazí, šofér a sprievodca ho priebežne opravujú. Ideme pomaly a šofér sa stráca. V Möröne stretávame druhú polovicu partie z Gobi a pokračujeme v ruskom minivane zaobstaranom na trhu. Šofér a sprievodca - Pat a Mat. Asi v našom veku, prvýkrát na dlhšej ceste. Pat za jazdy jednou rukou drží volant a druhú podáva každej z nás, aby sa predstavil. Popri tom mu zvoní mobil. Mat si nás prezerá a usmieva sa. Zadné sedadlá nie sú pripevnené k podlahe a dvere sa nedajú poriadne zavrieť. Počas jazdy zastavujeme a Mat vyťahuje veľkú tašku s náradím. Tento krát to nie je porucha, ale šou pre turistov. Po štyroch hodinách prejdeme sto kilometrov a sme na mieste. Naše knihy o Mongolsku píšu, že oblasť jazera je čoraz populárnejšia a začína byť preplnená turistami. Obzeráme sa. Kempy sú zatvorené a nikde nikto. Pat a Mat ale majú plán. Nakoniec nájdeme milý postarší pár ochotný otvoriť svoj jurtový kemp.
Je čas rozhliadnuť sa okolo jazera.
Ráno vyrážame na túru.
Zastavuje nás milá mongolská babička. Že či si nechceme pozrieť obchod s ručne vyrobenými čiapkami, rukavicami a ponožkami z vlny jaka, ovce alebo ťavy. Je kúsok nad nulou a tak sa to zdá ako dobrý nápad. My že kde je ten obchod. Babička sa poklepe po taške na pleci, tu. V momente má všetko rozložené na zemi a rýchlo niekomu volá. O pár minút dorazia na motorkách ďalšie obchody. Sme obklopené všemožnými výrobkami a všetky sú tak pohodlné a tak teplé. Vyzbrojené novými rukavicami a čiapkami pokračujeme ďalej.
Pôda v lese je mäkká a zakrytá ihličím. Medzi stromami vidno jazero.
Popri brehu sú malé kamienkové pláže.
Šplháme stále vyššie.
Sprevádza nás, ako inak, miestny pes.
Okolo skál schádzame spať k jazeru. Voda je neuveriteľne čistá.
A tiež poriadne studená. Posledné mesiace sprchovania v ľadovej vode zo mňa spravili otužilca a tak si plávam jazerom a cítim sa úžasne.
Ideme stále ďalej a ďalej, nevieme sa odtrhnúť od jazera. Štyri hodiny pred západom slnka stretávame Angličanov, ktorí nám hovoria, že naša naplánovaná trasa bude trvať aspoň šesť hodín. Sme pripravené na polobeh naspäť do kempu. Zrazu sa pri nás objavia dvaja Mongoli na koňoch, berú so sebou ešte päť ďalších. Všetky nádherné a osedlané. Spýtame sa, či by nás mohli zobrať do nášho kempu. Oni že žiadny problém. Je toto rozprávka, alebo čo?
Večer začíname miskou vodky a pokračujeme miestnymi špecialitami. Syr z mlieka jaka, zuivan a chušúr plnený mäsom jaka. Mňam! V kempe nie je elektrina, jediné svetlo je malá sviečka v strede jurty. Zastavujú sa známi našich domácich. V jurte je plno a príjemne.
Na druhý deň veslujeme krížom jazerom.
Chvíľu je zamračené, chvíľu svieti slnko. Na tvár nám padajú snehové vločky. Voda mení farbu.
Už na tretí deň musíme ísť naspäť. Je to škoda. Vedela by som tu ostať dlhšie. Na dobu neurčitú. Napríklad v takomto domčeku.
V Möröne zmeškáme oficiálny autobus. Sprievodcovia ruských minivanov sa po nás rozbehnú. Každý sa snaží do toho svojho napchať čo najviac ľudí. Finálna zostava - 16 ľudí. V našej trojsedadlovej rade sme štyria dospelí, dieťa a veľká krabica. S Rebeccou sa delíme o jeden a štvrť sedadla. Strop je nízky, na kolenách si sedieť nemôžeme. Mám ruku okolo Rebecciných ramien, na predlaktí hlavu ďalšieho chlapíka, na jeho ramene spí posledný a krížom cez nás leží malé dievčatko. Nohy máme poprepletané s ľuďmi z rady oproti.
Cestovanie v Mongolsku ubieha rýchlo. Nech je to akokoľvek nepohodlné, nikto si nesťažuje ani sa nemračí. Keď sa šofér tretíkrát stratí, niekto utrúsi vtip, všetci sa zasmejú a ideme ďalej. Mongoli sa na nás usmievajú a nám je tu dobre.
