Pozrieť si potenciálne hlavné mesto a prvý budhistický kláštor je lákavá možnosť. Vzdialenosť je necelých 400 kilometrov od Ulánbátaru, na mape Mongolska to vyzerá kúsok. Cesta autobusom naplánovaná na 8 hodín. Každý dospelý má svoje vlastné sedadlo a cesta je v dobrom stave. Je to pohodlné cestovanie. Počas jazdy zastavujeme na odpočívadle. Namiesto radu na záchod na pumpe je tu rad na latrínu bez dverí. Sprievodca vyťahuje a práši horúce súčiastky z motora.
O pár kilometrov ďalej sprievodca vyhupne z autobusu a beží popri ňom po krajnici. Žeby si chcel zabehať? Nie tak celkom. V priebehu pár minút zozbiera kryty na okno, zopár ďalších súčiastok, naskočí a ideme ďalej.
O niekoľko hodín neskôr sa budím na to, že sa otáčame do protismeru na extrémne úzkej ceste. Šofér je umelec. Natrafili sme na pokazený autobus smerujúci do Ulánbátaru. Všetci vystúpia. Šoféri a sprievodcovia sa snažia autobus opraviť, chlapi im pozerajú cez plece a radia. Po pol hodine sa vzdávajú a priviažu pokazený autobus k nášmu. Zvyšok cesty ideme pomaly. Napriek všetkému dorazíme do Kharkhorinu presne na čas. Autobusová spoločnosť zjavne počíta s podobnými udalosťami.
V Kharkhorine prší, prašné cesty sú pod vodou.
Nájsť ubytovanie už jednoduchšie byť nemôže. Hneď ako vystúpime prihovorí sa nám milá žienka a plynulou angličtinou nám ponúka prenocovanie v jurte a trikrát denne teplé jedlo za nízku cenu. Ideme to obzrieť. Jurty sú pekné a dobre zateplené, je tam sprcha na solárny ohrev a naozajstný záchod. Kým sa čudujeme vybaveniu kúpeľne, žienka nám ponúka internetové pripojenie v hlavnej jurte. To sú služby. Prvú noc zdieľame jurtu s Francúzmi, ktorí sú na ročnej ceste okolo sveta.
Strop jurty - dva oporné stĺpy, komín piecky a neodmysliteľná žiarivka.
Skoro ráno vyrážame v zimných bundách do kláštora Erdene Zuu. Založený v roku 1586 bol prvým mongolským budhistickým kláštorom. V čase najväčšej slávy mal 100 chrámov a žilo v ňom 1000 mníchov. V tridsiatych rokoch bol zničený Rusmi. Momentálne je obnova kláštora najväčším kultúrnym projektom Mongolska.
V tomto chráme majú mladí mnísi každý deň skúšobné obrady. Návštevníci sú vítaní.
Niekoľko chrámov je zachovaných.
Kto roztočí všetky valce, splnia sa mu želania.
V troch hlavných chrámoch je teraz múzeum s veľkými zlatými sochami Budhu, hrozivými „tsam“ maskami, prepracovanými kresbami a zvláštnou vôňou byliniek.
Za severným vchodom kláštora sú na stoloch rozložené tisíce suvenírov a predavači majú nachystané kalkulačky na zjednanie zľavy.
Pri odchode z kláštora už je horúčava na plavky.
Po výdatnom mongolskom obede Rebecca spí a ja sa vydávam do kopcov, pozrieť sa na mesto zvrchu a zistiť, čo je na druhej strane. Po pár minútach za sebou počujem utekajúce labky. Naša domáca nás predtým upozornila na nebezpečné túlavé psy. Snažím sa byť neviditeľná a dúfam, že labky zmenia smer. Idem krížom cez mesto a labky sú stále za mnou. Mením strany cesty, rýchlosť chôdze, prechádzam skupinkami ľudí. Ani na konci mesta sa labky nechcú odpojiť. Neviem, ako na mongolského psa a tak sa len v duchu teším, že mám očkovanie proti besnote. Mám sa vrátiť? Po chvíli stretnem pastiera na koni. Tomu je jasné, že pes nie je môj a podujme sa zahnať ho naspäť do mesta. Celá natešená ďakujem a zrýchľujem do kopca. O pár minút sú labky znova za mnou. To snáď nie! Pokračujem ďalej a snažím sa nenadviazať žiadny kontakt. Musím sa vydýchať, labky zastanú vedľa mňa. Na tieni vidím, že pes by sa mi iných okolností zdal hrozne zlatý. Pokračujeme ďalej až na vrch kopca. Tam je tradičná kopa kameňov ozdobená modrou látkou. Kto zopár prihodí a trikrát kopu obíde v smere hodinových ručičiek, bude mať šťastie na cestách. Dúfam, že ma to zbaví toho psa...
Na niektorých kopách kameňov sú aj lebky zvierat.
Je odtiaľ dobrý výhľad na mesto aj druhú stranu údolia rieky.
Pozriem sa na psa bližšie a vidím, že je to sympaťák. Je to ešte šteňa. Stále nechápem, prečo ide so mnou, ale už mi to nevadí. Cestou späť sa blázni za mnou a potom ma dobieha, alebo beží predo mnou a potom ma čaká. Po pár hodinách zisťujem, že by som si na to vedela zvyknúť, chodiť takto po kopcoch. Ja a pes. Ideálne môj :-)
Vraciam sa druhou stranou mesta.
Hlavné námestie je veľké a prázdne.
Niektoré továrne sú už dlho opustené.
Za mestom začína nová cesta. Ktovie kam vedie.
Zrazu vidím len svoj tieň. Obzerám sa. Som na ceste sama. Šmudlo zmizol.
Na druhý deň balíme a vraciame sa do Ulánbátaru. Šofér ide ako pretekár. Strešné okná sú otvorené, fúka na nás prach. V strede cesty zastaví len tak uprostred ničoho. Záchod? Ženy naľavo, muži napravo. Široko-ďaleko je len trávnatá rovina. Páči sa mi ako nekomplikované vedia veci byť v Mongolsku.
