Už pri príchode do Ulánbátaru je jasné, kto je tu dôležitá osoba - Džingischán. Patrí mu polovica mesta. Džingischánovo letisko, Džingischánov hotel, Džingischánove bary a reštaurácie, Džingischánov pivovar (Džingis pivo je naozaj dobré) a budovu mongolského parlamentu zdobí veľká socha Džingischána. Jeho portréty sú všade. A prečo? Prezidenti sa menia, Džingischán je večný.
Na hlavnom námestí sú okrem parlamentu výškové budovy bánk a nákupných centier.
Najvyššia budova pripomínajúca plachetnicu je prázdna. Statik domrvil výpočet a budova sa nakláňa. Mesto rozmýšľa, čo s ňou spraviť pred tým, ako spadne na námestie.
Na námestí je tiež Mongolské národné divadlo. Novú sezónu odštartovali minulú sobotu talianskou operou - Madam Butterfly premenovali na Madam Butterflu. Povedzme, že Mongoli nie sú perfekcionisti. Predstavenie to ale bolo nádherné. Hlavná speváčka vyštudovala operný spev priamo v Taliansku.
Moderné budovy sa striedajú s ruskými pamätníkmi, budhistickými kláštormi a novostavbami.
Leto je krátke a tak sa Mongoli poriadne namakajú. Stavebné práce začínajú okolo deviatej ráno a pracuje sa až kým nezapadne slnko. Tam kde je pouličné osvetlenie pracujú ešte dlhšie a pauzu si nedajú ani v nedeľu.
Kláštory a múzeá si jediné staré budovy v centre.
V Ulánbátare je tiež najdôležitejší budhistický chrám Mongolska. Na ceremóniách sú všetci vítaní.
Na kopci nad mestom je pamätník rusko-mongolskej spolupráce - Zaisan.
Dopravu po rozľahlom meste zabezpečujú taxíky, autobusu a minibusy. Taxík je každé auto, ktoré má aspoň jedno voľné sedadlo - stačí vystrčiť ruku do ulice, niekto zastane, naskočíte a ide sa. Základná sadzba 30 centov na kilometer. Od cudzincov si ale pýtajú viac. Jeden „taxikár" ukazoval na svojich 5000 najazdených kilometrov a snažil sa nás presvedčiť, že je to merač ceny. Autobusy jazdia pravidelne po celom meste. Sú očíslované, ale miestnych čísla netrápia, kto by si to pamätal. Na zastávke sa sprievodca vykloní z dverí a zakričí niečo pre nás úplne nezrozumiteľné. Je to lokalita, do ktorej sa šofér chystá. Hneď ako nastúpi staršia osoba, alebo mama s dieťaťom na rukách, niekto vyskočí a pustí ich sadnúť. Ak náhodou nie, sprievodca to celému autobusu pekne vytmaví.
Minibusy sú súkromné a pokrývajú štvrte, do ktorých chodí menej autobusov. Majú 11 sedadiel. Ľudí sa tam zmestí aj 25. Miestni ich volajú „lietajúca rakva".
Mesto sa dá prejsť aj pešo. V lete ale opravujú chodníky a cesty, všade sú kopy štrku, piesku a dlažobných kociek. Po prvom dni som usúdila, že na to treba turistické topánky. Mongolky ale kľudne pobehujú mestom v ihličkách a pri tom sa držia za ruky, aby udržali balans.
Prejsť cez cestu dá zabrať. To, že na prechode svieti zelená, vôbec nič neznamená. Väčšina áut ani nepribrzdí. Šoféri neuznávajú žiadne pravidlá pokiaľ hneď pri nich nestojí policajt. Treba sa teda nalepiť na skupinku Mongolov a pomedzi autá kľučkovať spolu s nimi.
Šoféri neustále trúbia. Niekedy jednoducho preto, že zbadali peknú ženu. Keď Mongoli zbadajú cudzinku, zatrúbia, zablikajú, alebo kľudne spustia sirénu na zaparkovanom požiarnickom aute. Ráno sa ponáhľame do práce, v mikine a teniskách, nenamaľované. Za nami sa ozýva: „Hey girls, you are so bjutifóóóól!" Všetko ale z úctivej vzdialenosti. No komu by to tak zrána nezdvihlo náladu.
Ubytovanie sa v Ulánbátare dá nájsť akékoľvek. Cudzinci a bohatí Mongoli žijú v luxusných apartmánoch.
Väčšina ľudí žije stále v jurtách a malých domčekoch z dreva a tehál.
Basketbal je obľúbený šport, kôš je v nejednej záhrade.
Moja obľúbená štvrť je Chingeltei, kde pracujeme. Každá strecha má inú farbu. Sú červené, zelené, modré, oranžové. Ulánbátaru to pristane.
Základom mongolskej stravy je mäso a mliečne výrobky. V reštaurácii s mongolskými špecialitami vidíme v menu polievku z krvi a vnútorností, vnútornosti koňa alebo hlavu ovce. Mongoli zoberú zviera tak ako je, naporciujú a zjedia. Rebecca sa snaží vysvetliť, že je vegetariánka. Naša šéfka na to: „Takže kura môžeš jesť?" Kura pre Mongolov nie je poriadne mäso a ryba je šalát. Poriadne mäso je z kravy, ovce, kozy, koňa alebo jaka.
Najčarovnejšia je na Mongolsku tradičná kultúra. Tradičné hudobné nástroje a spevy vytvárajú nezvyčajnú melódiu. Používa ich aj Mongolský národný orchester. Ich hudba je nádherná a dojímavá. Nejeden tvrďas v hľadisku pustí slzičku. Tradičné oblečenie je z kvalitných prírodných materiálov, ručne vypracované a neuveriteľne teplé. Mongoli tiež vyrábajú šperky a ozdôbky zo vzácnych nerastov. Niektoré vzácne kamene ležia len tak na zemi, už kúsok za mestom.
A akí sú Mongoli? Srdeční a pohostinní, na nič sa nesťažujú, o všetko sa podelia, otvorení novým nápadom. Základom komunikácie o plánovaní je slovo „možno". Za to treba doplniť „... alebo možno nie". Mongoli sú skrátka stále dobre naladení, veci zbytočne nerozoberajú a prispôsobia sa každej novej situácii.
Tri mesiace v Ulánbátare boli výbornou skúsenosťou a ubehli neuveriteľne rýchlo. A či by som do toho išla znova? Kedykoľvek.
