Banja Luka je po Sarajeve druhé najväčšie mesto v Bosne a Hercegovine a zároveň predstavuje hlavné administratívne, kultúrne, a ekonomické centrum Republiky Srbskej.* Dnes je to aj významné univerzitné mesto a centrum vzdelania. Okrem mnohých stredných škôl tu sídli najväčšia univerzita v Republike Srbskej so sedemnástimi fakultami. Aj preto na širokej pešej zóne či rozľahlých parkoch a námestiach plných zelene tvoria veľkú časť chodcov práve mladí ľudia.
Mesto má za sebou bohatú a pohnutú históriu, o čom svedčí množstvo unikátnych pamiatok. V minulosti čelilo viacerým zemetraseniam, z ktorých najničivejšie bolo 27. októbra 1969. Pripomínajú ho hodiny, ktoré miestni volajú „krivi sat“. Ukazujú stále rovnaký čas – hodinu, kedy sa zastavili. Teraz slúžia obyvateľom Banja Luky ako miesto stretnutí.
Svoje ničivé dielo vykonali aj vojny. Veľkú časť mesta spustošilo bombardovanie počas 2. svetovej vojny, ale aj občianska vojna v rokoch 1992 – 95. Napriek tomu Banja Luka vstala z popola a dnes je z nej čarokrásne prívetivé mesto, malebne položené na rieke Vrbas. Obkolesujú ho vápencové pohoria, ktoré pozvoľna stúpajú z nadmorskej výšky 163 metrov do približne 600 metrov. Poloha pri nádhernej rieke Vrbas, prítomnosť teplých prameňov a zároveň pôsobivá zmes architektúry rôznych kultúr Banja Luku predurčujú, aby sa stala živým európskym centrom turistiky.
„Banja Luka je mesto stvorené na príjemný život,“ povie s úsmevom Ranko, ktorý tu žije od konca občianskeho konfliktu. „A v obdobiach hlavných sviatkov a prázdnin tu nenájdete žiadne voľné ubytovanie. Dokazuje to, že aj vám turistom je tu očividne dobre.“
Popri iných významných kultúrnych inštitúciách sídli v Banja Luke aj Združenie spisovateľov Republiky Srbskej (ZS RS), ktoré má v súčasnosti približne dvesto členov. „Naše združenie je otvorené pre každého spisovateľa bez ohľadu na národnosť či vierovyznanie. Okrem členov srbskej národnosti máme aj Chorvátov či Bosniakov. Sú to zväčša autori, ktorí žijú na území Republiky Srbskej,“ hovorí náš hostiteľ, predseda ZS RS, významný básnik a prekladateľ Predrag Bjelošević. „Chceme šíriť posolstvo otvorenej umeleckej spolupráce a priateľstva medzi umelcami rôznych krajín sveta. Aj preto vznikla myšlienka usporiadať každoročne medzinárodný literárny festival. V tomto roku je to už v poradí deviate medzinárodné stretnutie spisovateľov Banjaluka 2024, na ktorom sa zúčastňujú spisovatelia z Číny, Rumunska, Slovenska, Maďarska, Kanady, Severného Macedónska, Čiernej Hory, Slovinska, Srbska a Republiky Srbskej.“
Pre spisovateľku zo Slovenska je to celkom nová skúsenosť. Veď recituje svoje verše v srbskom jazyku. S trochou trémy, no zdá sa, že úspešne. Počas štyroch dní s naozaj bohatým programom sa stihneme navzájom spoznať, podeliť sa o skúsenosti s literatúrou a jej propagáciou. Nadviazať priateľstvá. Celý festival od slávnostného otvorenia v Národnej a univerzitnej knižnici Republiky Srbskej v Banja Luke až po záverečnú exkurziu vo vinárstve Jungić, charakterizuje perfektná organizácia a nadštandardné pohostenie v tradičnom balkánskom štýle. Ubytovanie nám organizátori zabezpečili v hoteli Bosna v centre mesta, odkiaľ máme blízko k takmer všetkým miestam našich stretnutí. Nezaplatiteľný je výhľad na najčastejšie fotografovanú dominantu mesta – pravoslávny Chrám Krista Spasiteľa v Banja Luke, ktorý zdobí Námestie srbských vládcov. Pôvodný Chrám Svätej Trojice z roku 1929 bol zničený počas bombardovania v roku 1941. Ten súčasný postavili v rokoch 1993 – 2004 a je najväčší svojho druhu v Bosne a Hercegovine.
S radosťou neodoláme vôni kávy z kaviarne s terasou a fontánou na prízemí hotela. Počasie na spôsob babieho leta dovoľuje vychutnať si ju vonku pri hlahole zvonov z veže chrámu. Stihneme krátku prechádzku Gospodskou ulicou, čo je hlavná obchodná a pešia zóna Banja Luky a Parkom Petra Kočića. Park je pomenovaný po významnom srbskom spisovateľovi Petrovi Kočićovi, ktorého socha na vysokom podstavci je jeho neodmysliteľnou súčasťou. Nájdeme tu detské ihriská, fontány, priestor na posedenie, kaviarne a najmä veľa zelene. Nezdržíme sa dlho, lebo nás čaká slávnostné otvorenie festivalu.
Od hotela Bosna sa k budove knižnice dostaneme za päť minút. Privítajú nás reprezentatívne upravené priestory knižnice, ktorú založila Kráľovská banková správa vtedajšej Vrbaskej bánoviny a magistrát mesta 25. novembra 1935. Odvtedy sa Národná a univerzitná knižnica Republiky Srbskej stala významným centrom kultúry – je ústrednou knižnicou Univerzity v Banja Luke, materskou knižnicou všetkých verejných univerzít a ústrednou knižnicou Republiky Srbskej.
Tu sa prvýkrát všetci vidíme. Najpočetnejšia zahraničná delegácia je z Číny. Každý z nás prispieva do programu svojou básňou. Verše tých, ktorí recitujú v rodnom jazyku, číta v srbskom preklade herečka Jelena Jandrić. Číta veľmi podmanivo.
Slovenská autorka v dobrej chvíli sľúbila, že bude čítať v srbskom jazyku. Sprevádzajú ju pritom malé radosti. Má na očiach okuliare na diaľku, cez ktoré čítať nedokáže. Takže k mikrofónu na (našťastie) nízke pódium sa vyberie bez nich. Kráča pre istotu veľmi pomaly, nech to vyzerá dôstojne, povie si. Nezakopne o pódium ani o šnúru mikrofónu. Vydýchne si a číta. V sále je ticho. A chvíľa ticha ostane, aj keď dočíta. Odmení ju potlesk a šnúra od mikrofónu, ktorá sa jej opäť úspešne vyhne. Najväčším zážitkom večera je však počuť čínskych hostí recitovať poéziu v ich rodnom jazyku.
Na druhý deň sa stretneme v Sviatočnej sále Banského dvora a v neformálnych rozhovoroch navzájom predstavíme svoju prácu a možnosti vzájomnej spolupráce. Banski dvor je kultúrne centrum Banja Luky. Postavili ho v rokoch 1931 – 32 ako sídlo bána (Banovina Vrbas – administratívny región Juhoslávie). Budova je jednou z dominánt mesta. Pochvalu si organizátori festivalu zaslúžia aj za perfektné zvládnutie komunikácie medzi jednotlivými zahraničnými hosťami, ktorí nehovoria srbsky. Jednou z členiek čínskej delegácie je aj prekladateľka, ktorá tlmočí z čínštiny do angličtiny. Srbská strana zabezpečuje zase preklad z angličtiny do srbčiny. Zaujímavá je komunikácia s rumunským básnikom Ionom Deaconescom, ktorý rozpráva po francúzsky a jeho slová do srbčiny tlmočí mladá študentka francúzštiny. Takto to funguje počas trvania celého festivalu.
Ústrednou udalosťou festivalu je bezpochyby odovzdanie ceny Otvorená kniha. Prestížnu cenu každoročne udeľuje Združenie spisovateľov Republiky Srbskej významnému zahraničnému básnikovi. Tento rok je laureátom čínsky básnik a esejista Lei Pingyang, ktorý je zástupcom prezidenta Asociácie spisovateľov provincie Yunnan v Číne a pôsobí ako univerzitný profesor. Je držiteľom mnohých literárnych ocenení a mnohé z jeho diel sú preložené do viacerých jazykov. Jeho poézia je fascinujúca filozofickým a duchovným rozmerom, ktorý je veľmi dôvtipne, prekvapivo a často až hravo prepojený s prírodnými motívmi, čo je viac či menej prítomné v prezentovaných dielach asi všetkých čínskych hostí festivalu.
Na organizovaní slávnostného odovzdávania ceny sa podieľa vedenie Konfuciovho inštitútu Univerzity v Banja Luke. Okrem dôstojného kultúrneho programu v Študentskom kultúrnom centre univerzity nám pripravia malú ochutnávku čínskych slaných a sladkých špecialít.
V ten istý deň nás čaká ďalšia významná udalosť – prezentácia knihy Retorika ogledala (Rétorika zrkadiel) vlaňajšieho laureáta ceny Otvorená kniha rumunského básnika Iona Deaconesca. Súčasťou tejto ceny je totiž vydanie knihy oceneného autora v srbskom jazyku, ako aj čestné členstvo v Združení spisovateľov Republiky Srbskej. Prezentácia sa koná opäť v priestoroch Národnej a univerzitnej knižnice Republiky Srbskej. O knihe rozpráva srbská poetka, prekladateľka a esejistka Vera Horvat.
Viacerí z nás hneď po skončení prezentácie nastupujú do mikrobusu s cieľom Laktaši. Je to moderné mesto vzdialené od Banja Luky približne dvadsať kilometrov. V Národnej knižnici Veselina Masleša v Laktaši nás o siedmej večer čaká miestnosť plná ľudí. Opäť recitujeme svoje básne a potom sa rozprúdi živá diskusia.
„Dnes večer sme počuli recitovať našich hostí z Číny, Severného Macedónska aj z Maďarska v rodných jazykoch, no poetka zo Slovenska hovorila len v srbčine. Radi by sme počuli aj slovenčinu,“ zaznie z publika.
Slovenskú poetku to prekvapí. Má so sebou len srbské preklady svojich básní od Martina Prebudilu, vojvodinského básnika a prekladateľa.
„Tak povedz niečo spamäti,“ radia kolegovia. V tej chvíli je však pamäť poetky zahalená oblakom hmly.
„Preložím teda jednu báseň zo srbčiny do slovenčiny,“ povie a napokon sú z toho dve.
„Ak má pani problém so slovenčinou, nech ostane bývať u nás,“ vtipkuje ešte pán z publika...
Srdečná atmosféra nás sprevádza aj na ďalších podujatiach, akým je beseda so študentmi Gymnázia Banja Luka či prezentácia časopisu Nova stvarnost (Nová skutočnosť) ktorý vydáva Združenie spisovateľov Republiky Srbskej. Časopis má skvelú obsahovú aj grafickú úroveň. Tento rok získal regionálnu cenu za časopisy Sergije Lajkovića za rok 2024.
Popri tomto bohatom programe si však nemôžeme nechať ujsť rýchlu návštevu najstaršej pamiatky v Banja Luke – pevnosti Kastel. Nájdeme ju v centre mesta na malom kopci na ústí riečky Crkvena do Vrbasu. Takáto vyvýšenina bola výhodným strategickým bodom a ľudia toto miesto osídľovali už od praveku. Z pevnosti je krásny výhľad na rieku Vrbas. Kastel budovali Rimania, neskôr stredovekí vládcovia Bosny a napokon Turci, ktorí ju využívali na obranu v prípade rakúskej invázie. Dnes sa tu nachádza vyhlásená reštaurácia Kazamat. O jej kvalitných službách svedčí aj to, že v čase našej návštevy bola beznádejne plná. Areál pevnosti je veľmi príjemné miesto na prechádzky. Okrem zvedavých turistov tu stretneme rodiny s malými deťmi, ale najmä zaľúbencov.
Neďaleko od vchodu do pevnosti sa týči dlhý štíhly minaret. Patrí jednému z architektonických skvostov mesta. Ferhadija džamija bola jednou z najvýznamnejších mešít v Bosne a Hercegovine. Postavili ju v roku 1579 v klasickom osmanskom štýle a patrila medzi pamiatky UNECSO. Mešitu zničili počas vojny v rokoch 1992 – 1995. Dnes na jej mieste stojí jej verná kópia. Graciózna a fotogenická z každej strany.
Pre nadšenie z fotografovania takmer zmeškáme autobus, ktorý nás má odviezť do reštaurácie Obala na brehu rieky Vrbas. Čaká nás tam slávnostné uzatvorenie festivalu, na ktoré budeme dlho spomínať. Samozrejme, ani tu nesmie chýbať umelecké slovo, no ani hudba a tradičné špeciality srbskej kuchyne. Všetci sme očarení príjemným prostredím reštaurácie a kuchárskym umením jej personálu.
Tento večer je však významný niečím iným. Práve tu recituje prvý raz verejne básnik Lei Pingyang svoje Poetické posolstvo mieru svetu. Je to tiež jedna z tradícií festivalu a jeho hlavná myšlienka a odkaz. Autorom posolstva je každý rok laureát ceny Otvorená kniha.
Lei Pingyang v nej hovorí o kontraste sveta, v ktorom žijeme, s tým vnútorným, kde je pokoj a ticho. V básni postupne prichádza na to, že človek by sa mal viac venovať svojmu duchovnému ja, nabáda k pokore, zmiereniu, tichu, láske...
Zrazu som pocítil, že oddnes
Pod tou "strechou sveta" "strechou univerza"
Okrem písania nových básní, zrodených z môjho vlastného tela,
Ako starý mních, ktorý sa vracia do svetského života,
Mal by som sa ešte viac odovzdať životu –
zabudnutiu, mesiacu, hudbe,
starnutiu, pokániu, pokoju,
tichu a láske.
(Lei Pingyang, úryvok z Poetického posolstva mieru, preklad zo srbčiny Katarína Mikolášová)
Čo dodať na záver? Prežili sme niekoľko krásnych, inšpiratívnych, ale aj náročných dní, plných srdečných stretnutí a mnohých kultúrnych vystúpení... Veľká vďaka patrí hlavnému organizátorovi, srbskému (bosnianskemu) básnikovi, dramaturgovi a predsedovi Združenia spisovateľov Republiky Srbskej Predragovi Bjeloševićovi, ako aj poetke Jelene Glišić a poetke Nede Gavrić, ktoré boli vždy poruke, vždy ochotné pomôcť a vždy nás vedeli správne nasmerovať. Neúnavne pracovali celé dni. Toto podujatie, no aj elegantná a pohostinná Banja Luka, v nás zanechávajú len tie najlepšie dojmy. Svaka čast i hvala na svemu!
*Bosnu a Hercegovinu v roku 1995 po Daytonskej konferencii rozdelili na tri časti - na Federáciu Bosna a Hercegovina, Republiku Srbskú a distrikt Brčko.
