Veci, plány a sny stratia opodstatnenie. Myšlienky, ktoré ťa dovtedy posúvali vpred, nerozhodne prešľapujú v tme. Nedopovieme si to. To jediné je čistá a nemenná istota. Nedopovieme si nič, svet na nás kašle, ide ďalej. Ten čas, ktorý sa zastavil, je iba v mojej hlave, stŕpnutý, bez ceny, bez mena, bez hlasu, bez vôle. Dookola premieta obrazy a rozhovory, toto mohlo byť takto, tamto mohlo byť inak, mala som povedať, mala som urobiť... Dookola premieta mlčanie, ktorého tichú hrozbu som nevedela rozpoznať. Tvár, jej mimika, gestá, čo všetko z nich vieme vyčítať? Náklonnosť, priateľstvo, rozčarovanie, hnev, súlad myšlienok, radosť z toho, že sa navzájom vidíme, počujeme – aká vie byť tá radosť prefíkaná... Ukazuje sa prvá ako modelka na pódiu, krásnymi šatami ukrýva všetko ostatné – ach, a akí sme povrchní pozorovatelia, že pod nimi nedokážeme odhaliť driemajúcich démonov? Ktorý z úsmevov je ten pravý – ten, čo nikdy nezmizne z tváre? Kedy je ten správny čas odložiť nabok rutinné povinnosti, vybočiť z koľají „normálneho“ života, zastaviť sa, pozorne sa dívať a pozorne počúvať človeka?
