Stál som vedľa neho, keď umrel

Vchádzaš do miestnosti každý večer, tvoje slová sa bezhlasne odrážajú od krikľavo bielych stien.

Stál som vedľa neho, keď umrel
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Naozaj už prichádza jar.

Neviem to pochopiť. Ako môže, ako si len tak pokojne môže opäť prísť? Veď je to prirodzené, usmievaš sa, jar príde každý rok. Vchádzaš do miestnosti, ale akoby si ani nekráčal, nezaberáš žiadne miesto, ničoho sa nedotýkaš, akoby si sa bál, že ak sa dotkneš nejakej veci, rozplynieš sa: nemusíme sa rozprávať, naznačíš, iba sa pozeraj.

Mám rád axonometriu, povieš, dnes už nič nemusíme kresliť rukou, na obrazovke rastie budova kostola, vidím ju z rôznych uhlov, otáča sa okolo vlastnej osi, chvíľu je dokonca hore nohami, opäť ju vraciaš na miesto, spieva Divna Ljubojević, ešte máš v očiach lesk.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Toto je kostol v mojej rodnej dedine, povieš, toto je dom, ktorý už nejestvuje, veľa ich zhorelo, nielen náš, a toto je mama, mala iba štyridsať rokov, máš jej oči, poviem ja.

Miestnosť je prázdna, iba obrazovka svieti, veľmi dlhé ticho.

Leto je poriadne horúce.

V lete som mal vždy dosť práce, ale tento rok nie, všetko sa odrazu zastavilo, je to veľmi zlý rok, konštatuješ pokojne. Čo robíš, spýtam sa, počúvam hudbu, odvetíš.

Nemôžem ostať v dome, prekážajú mi biele steny a susedia za nimi, nemôžem z neho vyjsť, nemôžem kráčať, prekáža mi vietor a slnko, aj ľudia na chodníku, neusmievajú sa, vravíš, oči máš temné a blúdia navôkol, ani raz nepozrieš na mňa.

SkryťVypnúť reklamu

Popoludní sa tiene stromov pretiahnu na opačnú stranu ulice, drozdy sa preberú a začnú spievať, spievajú do zotmenia, lebo sa tešia zo života, lebo nevedia, čo iné by robili, lebo mláďatá už odleteli a teraz je čas na bezstarostný život, na život iba tak, bez povinností, bez náhlenia, až dovtedy, kým sa v záhrade o steblá trávy neobtrie mačací kožuch, ale ty to nepočuješ, lebo ležíš na posteli s tvárou obrátenou k stropu, potíš sa, lebo teraz je v dome oveľa teplejšie ako vonku, ale okno otvoríš, až keď ti zavolám, našťastie ešte zdvihneš.

Vo vzduchu sa prevaľujú priesvitné franforce oblakov, unavili sa z celonočného dažďa, najviac ich tancuje spolu s čajkami tesne nad hladinou rieky, ale niekoľko z nich sa krúti okolo teba, všetko je biele alebo modré, máš modré tričko a biele zuby a usmievaš sa, pozri, kričíš, prechádzam sa, oči ti svietia, tvár máš veľmi chudú, tlieskam ti.

SkryťVypnúť reklamu

Bude to dobré, poviem, leto sa zhovára s jeseňou, flirtujú a vymieňajú si skúsenosti o móde, sezóna okrovej a žltej, žltú jednoducho nemôžeš vynechať, ale na tomto plagáte svieti veľa červenej, tak to chcel objednávateľ, vysvetlíš, je to pútavé, súhlasím. Vytvoríš pre mňa pohľadnicu s lúčnymi kvetmi, iba pre mňa.

Plačem, pretože som nenašiel to mačiatko, bolo niekde v kroví pri ceste, počul som, ako nástojčivo mňauká, určite zomrie, zrazí ho auto, v hlase ti znie naozajstné zúfalstvo. Nájde si ho matka, poviem, ale neveríš mi, ono tam umrie a je to moja chyba, odišiel som, šepkáš. Vrátiš sa zajtra ráno, skúšam, dobre, pôjdem tam, povieš pokorne. Nie je to tvoja chyba, urobil si všetko, čo si mohol, hovorím zbytočne.

SkryťVypnúť reklamu

Utieral som prach, usmievaš sa, predstav si, aj som vysával, dnes som mal veľa práce. Úžasné, usmievam sa aj ja, som na teba pyšná, poviem, ale oči ti zase niekam utekajú, chýba svetlo.

Stál som vedľa neho, keď umrel. Vedľa koho, pýtam sa, vedľa brata, odpovieš.

Aj zima príde každý rok, aj Vianoce, čoskoro. Dlho si ticho, dlho tu nie si, miestnosť sa sýti obrazmi z minulosti, neprídeš, pretože je zima, vonku prší alebo aj nie, neprídeš, vonku je akokoľvek, padá čokoľvek alebo aj nič, napríklad snehové vločky, ktoré rada chytám na vyplazený jazyk, ale to je iba hra, chcem ťa rozveseliť, hovorím ti o tom, ako som jedla sneh, keď som bola dieťa, ale ty nepočúvaš.

Mal som nejakú prácu, konečne, povieš. Mám strach, dodáš. Nemôžem jesť.

Premietam si ťa pomedzi zaspávaním a bdením, neplačem.

Ráno nemôžem hýbať ústami, bolí ma sánka, bolesť je silná, prekvapí ma, tuho zatínam zuby a potom si uvedomím, áno, zatínam ich celú noc, z celej sily, odkedy som prečítala tú správu, odkedy som sa to dozvedela, vypla som laptop a zhasla svetlo, pretože v noci sa nepatrí kričať a budiť susedov a plašiť drozdy, ktoré ešte pokojne spia.

Zase prišla jar. Ako len mohla, keď tu nie si.


Katarína Mikolášová

Katarína Mikolášová

Bloger 
  • Počet článkov:  7
  •  | 
  • Páči sa:  49x

Autorka niekoľkých knižiek pre deti a niekoľkých zbierok poézie Zoznam autorových rubrík:  cestovaniepróza

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
SkryťZatvoriť reklamu