Priateľstvo je úžasný vzťah. Priateľstvo má mnoho odtieňov. Od akéhosi formálneho pracovného po to najintímnejšie medzi životnými partnermi. Mnohokrát sú nám priatelia bližší ako rodina a trávime s nimi viacej času. Často sa držíme hesla „rodinu si nevyberieš, priateľov áno". V mnohých prípadoch je to však práve rodina, ktorá nás vylieči zo stroskotaného vzťahu.
Sú priateľstvá na celý život. O to teraz nejde. Skôr ma zaujímajú rozchody, pauzy a odlúčenia. Vzťah, nech je hocijaký, je vždy komplikovaný. Niekedy do neho poriadne nevidia ani jeho priami aktéri. Je to až fascinujúce, že ľudia spolu trávia nekonečné množstvo času a stále si majú čo povedať.
Začína to zväčša nevinne. Priateľstvo, ale nadväzujeme omnoho ťažšie ako vzťah založený na príťažlivosti opačného pohlavia. Zväčša si človeka nevytipujete „Aha! Ty! Buď môj priateľ a zdôveruj sa mi s tvojimi pocitmi a ja budem robiť to isté." Skôr je to tak, že to príde ako blesk z jasného neba. Stretávate sa s nejakou spriaznenou dušou (o ktorej ešte neviete, že je spriaznená) v práci, v škole, pri hobby, vo voľnom čase. V jeden okamih si uvedomíte, že nemáte problém zveriť jej svoj problém. Ona/on vám zasa rada/rád poskytne svoju pomocnú ruku a ten najvďačnejší vzťah na svete je oficiálny. Dokážete sa rozprávať celé hodiny. Nerozumiete o čom, nechápete, ako ste doteraz mohli byť bez seba. Neviete si predstaviť, že by táto osôbka nestála po vašom boku vo všetkých dôležitých okamihoch vášho života.
Preto ma vždy prekvapí, keď niečo také skončí. Bez dôvodu. Shluss. Fin. Dovidenia. Ten človek vám aj chýba, ale nie až tak, aby ste mu to povedali do očí. Nehľadáte nič nové. Máte ho navždy v srdci, ale už si nemáte čo povedať. Váš vzťah rozkvitol a odkvitol, skôr ako ste čakali.
Preto chcem verejne deklarovať, že si veľmi vážim všetky minulé, súčasné a budúce priateľstvá. Každé z nich malo a má vplyv na moje nazeranie na svet.
