Naposledy som kúpila topánky. Boli v brutál-super-extra zľave. Kožené s podpätkami a len za „desinu“. Keby na škatuli nebola päťkrát preškrtnutá cenovka a veľkým napísaná 70%-ná zľava, asi by zostali tieto „kristusky“ (tak nazýva moja mama všetko, čo sa nosí na nohách a má podpätok vyšší ako jeden centimeter) mnou nepovšimnuté. Hneď som si sama sebe vsugerovala, že presne takéto potrebujem, aj keď za normálnych okolností by som si ich určite nekúpila.
Na druhý deň si pyšno vykračujem v novej obuvi do práce. Po niekoľkých prejdených metroch začínam cítiť bolesť, ktorá sa každým krokom stupňuje. Po príchode do práce mám pocit, že som odbehla maratón a nohy ma štípu od bolesti. Zo všetkých strán mi nabehli pľuzgieriky. Zvyšok dňa som odpracovala „naboso“.
Nanešťastie ma čakal večer s babami. Po prvotnom prekážkovom behu cez mesto (podľa môjho názoru, chodníky v centre Bratislavy navrhoval určite nejaký muž, pretože žena by tam dlaždice nikdy nepoložila) si sadáme do príjemnej reštaurácie. „Potajomky“ vyzúvam ihličky pod stolom . Je mi jedno, že možno ich už naspäť neobujem, chodidlá mi totiž medzitým narástli minimálne o dve čísla. V duchu preklínam všetky možné zľavy a môj výhodný včerajší nákup. Sľubujem si, že nabudúce odolám...aj keď dnes ráno som videla vo výklade zľavu na kabelku, ktorá by sa výborne hodila k tým mojím koženým bačkorám!
