Najskôr to mala byť úplne bežná dovolenka. Bol koniec júla a my sme stále nemali v práci nahlásené voľno. V stredu ráno som sa chopila iniciatívy a celé dopoludnie som „pregúglila“ najbližšie dovolenkové destinácie. Moja predstava bola jasná. Sadnúť do auta, nestarať sa, kde budeme presne spať a čo budeme jesť a nechať sa len tak viesť, kam nás oči povedú a „motorový tátoš“ povezie. Jednoducho povedané užívať si slobodu. Hneď som svoj vynikajúci nápad oznámila svojej drahej polovičke. Vo štvrtok sme nahlásili v práci dvojtýždňovú dovolenku a v piatok v noci sme vyrazili. Prvou zastávkou boli Benátky. Cestou nastali menšie problémy, keďže sme nemali stiahnutú poslednú aktualizáciu máp v GPS. Benátky nevoňali ani nezapáchali ako nás varovali známi. Parkovací lístok sme mali len na štyri hodiny a my sme mali posledných tridsať minúť na to, aby sme sa dostali k autu. Blúdili sme labyrintom budov a uličiek, pretože môj chlap sa odmietol spýtať na cestu okoloidúcich. Nakoniec zvíťazil môj ženský orientačný zmysel a navigovala som nás úspešne až na parkovisko. Stihli sme to. Keď sme lístok strčili do mašiny na to určenej, myslela som, že je pokazená. Mali sme zaplatiť šestnásť eur (v tej rýchlosti sme si zle prečítali cenník za parkovné) a nie štyri ako sme si mysleli. Vybrali sme sa do Pise. Cesta bola rozhodne zaujímavá. Zhodli sme sa na tom, že nepôjdeme po diaľnici, ale vychutnáme si kľukaté (a hlavne neplatené) cestičky popri krásnej prírode. Avšak na čo sa v Taliansku neoplatí spoliehať, sú dopravné označenia. Tabuľa, kde ste mali odbočiť na kruhovom objazde sa zásadne nachádza až za spomínaným objazdom a takisto je to aj s označením diaľnic. Nasledujúc značky a mysliac si ako sme sa „fajne“ vyhli drahým poplatkom, sme zrazu na diaľnici. Jedno sa nezaprie, tí Taliani to majú vymyslené. Večer sme sa dostali do mesta a snažili sa nájsť voľný hotel, ale márne. Jediný voľný bol bez vlastnej kúpeľne a bez raňajok za šesťdesiatosem eur. Tak sme si povedali, že niečo vymyslíme. Aj sme vymysleli. Urobili sme si romantickú prechádzku v jednej dedinke pri Pise a s pohľadom upretým na pobrežie a západ slnka sme si povedali, že sa môžeme vyspať aj v aute. No nič, prvý deň za nami a môj chlap mierne podráždený. Nasledujúce ráno som sa zobudila na nesmierny smäd. V aute sme mali asi tridsať stupňov. Posadila som sa a uvedomila si, že parkujeme pri rybároch, ktorí na nás udivene pozerali. O to viac boli prekvapení, keď nás pozorovali pri rannej hygiene. Asi sa dosť pobavili pri pohľade na slovenských turistov, ktorí v jednej ruke bojovali so zubnou kefkou a v druhej s fľašou minerálky. Neskôr sme našli na pláži sprchu. Patrične sme ju využili. Nasledujúci deň sme strávili na južnom pobreží a posilnení dojmom z minulej noci, prespávajúc v pohodlnej zadnej časti Fabie mojich rodičov. More bolo úžasne, nikde žiadni turisti iba domáci a všade stáli stánky s vynikajúcou zmrzlinou. Môj drahý však so mnou nezdieľal to isté nadšenie. Jemu prišli Taliani veľmi hluční, nenávidel ich za volantom a ešte viac na mopedoch, ktoré nás obiehali zľava aj sprava (výnimkou boli mladé baby, ktorým pri jazde nebezpečne viali minisukne a vy ste už každú chvíľu čakali, že vám ten kúsok látky pristane na čelnom skle). Ešte máme veľa dní strávených v tejto hlučnej a temperamentnej krajine pred sebou a už len málo trpezlivosti s mužskou polovičkou vedľa seba.
pokračovanie nabudúce...
