Ďalšia zastávka je Livorno, mesto s najdôležitejším prístavom v Toskánsku. V centre mesta, ktoré bolo zničené počas 2. svetovej vojny a momentálne je obostavané modernými budovami, sme strávili jedno dopoludnie. Vybrali sme sa k pobrežiu. Na prelome júla a augusta sú teploty také vysoké, že jediné útočisko nachádzame v náručí čistého a azúrového mora . Ďaleko od turistov vylihujeme na skalnatých útesoch, kde je vidieť len domácich. Očkom fľoknem po mladej žabe vedľa mňa. Plavky sú jej očividne o číslo menšie a ja mám pocit, že vrchný diel jej o chvíľu praskne pod tlakom silikónov. Myslím, že môj chlap by s tým očividne nemal žiadny problém a mysliac si, ja nič ja muzikant, by mu nepomohli ani slnečné okuliare, ktoré by si nasadil na oklamanie nepriateľa (v tomto prípade som tým nepriateľom ja). Jeho nenápadne triky a ťahy som odhalila už na prvej spoločnej dovolenke (ale o tom niekedy inokedy), pričom fingoval svoje vrúcne pohľady k obnaženým kráskam tmavými sklami.
Z Livorna sme pokračovali cez Piombino, Follonicu až do Scarlina. Tam sme natrafili na úžasny hotel, ktorý bol prerobený zo starého kamenného kostola. Atmosféra vnútri bola skvelá, príjemný chlad nám učaroval. Zostali sme na jednu noc (ubytovanie na jednu noc stálo 110 Eur), ostatné dni mali už totiž obsadené. Cez okno hotelovej izby bolo v diaľke vidieť ostrov Elba. Toto miesto bolo najkrajšie z celého Talianska. Pani domáca bola príjemná ženská a dala nám zopár tipov na nasledujúce dni. Varovala nás, nech sa vyhneme Neapolu, pretože je tam veľká špina a my sme nakoniec poslúchli. Poradila ako sa najlepšie dostať do Ríma, zaparkovať v Grossete a odtiaľ vziať skorý vlak do Ríma. Tak sme sa o dva dni ocitli o 6:00 hod na stanici v Grossete.
Keď sme predpoludním vyšli z hlavnej metro stanice, Rím nás privítal špinou a húfmi ľudí. Ešte na stanici si určite nezabudnite kúpiť sprievodcu, pretože sa vyhnete zbytočnému blúdeniu. Pamiatok je tu veľa a musíte ich vidieť všetky. Sprievodca kúpený a prvý cieľ Koloseum. Nemôžem prestať fotiť, aj keď občas mi záber pokazí nevychovaný turista. Námestie Piazza Venezia je úžasné. Sadám si na mohutné schody a hneď pri mne stojí policajt s výčitkou v očiach. Pravidlá sa musia dodržiavať a tak zdvíham zadok zo schodov. Ujo v uniforme ma celý čas sleduje a stíha upozorniť aj ďalšiu slečnu, ktorá si sadla o pár schodov nižšie odo mňa. Hádžem mincu do Fontany di Trevi (to preto, aby som sa tam raz vrátila). Videli sme aj Pantheon, kruhová stavba so šesťmetrovými múrmi a výklenkami, v ktorých sa kedysi nachádzali sochy bohov. Dnes sú výklenky zaplnené kresťanskými oltármi a náhrobkami. Vstupnou bránou do Vatikánu je Castel Sant Angelo (Anjelský hrad), kedysi slúžil hrad ako väznica a kasáreň, dnes v ňom nájdete múzeum. Prešli sme Piazza San Pietro (Námestie sv. Petra). Nadšene ale z posledných síl obzeráme všetky mohutné stavby, sochy, pamiatky. Vonku je horúco a z chodníkov sála nesmierna horúčava. Vypili sme hektolitre vody a stále cítime smäd. Keď sa chcete vybrať do Ríma, tak určite nie počas letnej sezóny, inak vám hrozí, že sa upečiete zaživa.
Neskoro popoludní sme sa vrátili vlakom do Grosseta, kde sme zo seba zmyli prach a špinu z hlavného mesta. Plán (ktorý bol zároveň jediným dopredu vytýčeným plánom) bol splnený. Unavený sme si dopriali prechádzku po pláži pri západe slnka. Už nás čakala len cesta späť.
Večery trávime v miestnych reštauráciách pri vynikajúcom jedle a drinkoch. Niekedy sme natrafili na miestnu hudbu, ktorá sa ozývala pobrežím vo večerných hodinách. Zažívali sme moment napätia pri objednávaní jedla, pretože jedálny lístok nebol vždy v angličtine. Preto sa mi občas stalo, že namiesto mäsa som si objednala morské potvory, ktoré z duše neznášam (pritom som si hundrala popod nos, že zjem čokoľvek, čo nemá viac ako štyri nohy). Dorozumievanie s čašníkmi bol po celý čas zážitok, „spíkovali“ sme s talianskym prízvukom a občas sa nám obsluha smiala popod fúzy.
Cesta naspäť ubehla veľmi rýchlo. Na poslednú chvíľu sme si povedali, že tento krát pôjdeme viac cez vnútrozemie a tak sme videli kus Toskánska. Posledné dva dni chcela mužská polovička našej výpravy stráviť v Lignane. Keď sme tam dorazili, počasie sa náhle zmenilo a začalo pršať. Pozrel na mňa „psími“ očami, že on chcel predsa navštíviť aquapark (dala som sa obmäkčiť, keď si už so mnou toľko vytrpel). Stáli sme pred aquaparkom, ale nikde ani nohy. Teplota klesla veľmi nízko. Nakoniec sme premočení do nitky absolvovali dlhú prechádzku po pláži, nazbierali mušle, nakúpili posledné suveníry a o deň skôr sme sa šťastne vrátili domov. V ten istý večer som si dopriala najdlhšiu sprchu v mojom živote...
