Na tom by nebolo nič nezvyčajné. Zároveň som si však predstavila, že je to jej prvý mobil v živote a takpovediac som s ňou súcitila. Celá zničená mi povedala, prečo vlastne prišla...my mladí sme vraj viac na techniku a potrebovala by s mobilom poradiť. Dohodla som si s ňou školenie poobedné školenie.
S dobrým pocitom ako pomôžem staršej pani chcem zazvoniť pri dverách. Samozrejme otvorila skôr ako som stihla zvončeku čo i len dotknúť (vždy som ju podozrievala zo špehovania cez kukátko tak, ako to robí pani Janka v Paneláku). S tou istou panikou mi trikrát zopakovala svoju poľutovaniahodnú situáciu. Ustráchanú babku som ako tak ukľudnila a začala sa vyše hodinová lekcia.
Pomaličky a hlasno som vysvetlila princíp zapnutia a vypnutia telefónu, vyťukanie PIN kódu, vytáčania čísel a skladania, blokovanie klávesnice. Všetko som napísala na papier aj s príznačnými symbolmi. Čo bol ale najväčší problém? Rýchlosť. Starší ľudia už nemajú také rýchle prsty a pokiaľ susedka stihla dvakrát stlačiť potrebnú tlačicu, telefón neodblokovala alebo podržala dlhšie a stlačila viackrát to isté.
Nastal ďalší problém. Nevedela som ani za svet vysvetliť, že síce display zhasne, ale telefón sa nevypne. Stará žena chcela zakaždým nanovo zapínať telefón. A tak sme išli stále dookola. Nakoniec sme školenie ukončili. Babka dostala za domácu úlohu trénovanie podľa napísaného manuálu.
Na druhý deň mi zvoní pri dverách. Mobil sa pokazil. Nefunguje. S úsmevom beriem telefón do rúk , skúšam. Odblokujem klávesnicu a ľaľa... funguje! Suseda zabudla mobil len odblokovať.
O týždeň sa máme učiť ako si prečítať SMSku.
