Len pre blaho ľudu
Skoro každý európsky politik, USA nevynímajúc, sa snaží ukázať voličom v tom najlepšom svetle. Dalo by sa povedať, že sa hrajú na bohov, pretože od nich závisí, ktoré odvetvie priemyslu to bude mať ťažšie a ktoré ľahšie. Šrotovné je jedným z prejavov ich "božskej" hlúposti, ale na strane druhej božskej šikovnosti automobilového priemyslu, ktorý si dokázal vydupať, aby sa na jeho záchranu poskladali všetci daňoví poplatníci.
To, že vládne zásahy do trhu skončia vždy fiaskom a v tom lepšom prípade ničím už história dokázala mnohokrát. Vládne šrotovné presne spadá do tohto rámca. Okrem toho, že sa peniaze daňových poplatníkov preliali do vrecák súkromne vlastnených automobiliek, sú jeho efekty v podstate nulové a tie viditeľné krátkodobé. Isto, dočasne sa podarilo zvýšiť odbyt, ale tento dopyt nie je prirodzený, ale umelo vyvolaný práve šrotovným. To, čo ľuďom chýba nie sú peniaze, ale dôvera v to, že ak si spotrebiteľ auto kúpi, nebude po strate zamestnania toto rozhodnutie ľutovať. Tí, ktorí sa ulakomili na šrotovné možno kúpu nového auta oľutujú, pretože to staré by im ešte istý čas slúžilo rovnako dobre ako to nové, pričom by ušetrili peniaze, ktoré by sa im ešte v budúcnosti mohli hodiť.
A co pak?
Len málo ľudí sa zamyslelo nad tým, čo bude po tom, keď sa peniaze na šrotovné vyčerpajú. V mysliach ľudí a politikov stále prevláda chybná logika, že ak sa umelo podarí naštartovať ekonomiku, tak tá sa už nikdy nezastaví. Pripusťme, že šrotovné dočasným zvýšením dopytu zvýšilo istotu zamestnancov automobiliek, ale to je na oživenie ekonomiky žalostne málo. Autá si kupujú aj manažéri, bankári alebo robotníci fabrík, ktorých sa šrotovné netýka – a tí všetci sú krízou neustále ohrození. To znamená, že podstata problému sa vôbec nerieši, iba sa odsúva do úzadia, prinášajúc dočasnú úľavu, nič viac.
Politici nikdy neprepasú príležitosť ukázať svojim voličom, akí sú potrební a že bez ich všemocnej prítomnosti by sa zastavil celý vesmír. Ak by nechali pôsobiť sily voľného trhu, kríza by sa vyriešila sama, bez potreby masívnych vládnych výdavkov, ktoré zadlžujú dokonca aj tých, ktorí ešte nie sú narodení. To by ale poukázalo na zbytočnosť žravej masy politikov a úradníkov, ktorí nevedia nič iné, len sa priživovať na plodoch práce iných. Im však tento stav vyhovuje, pretože to nie sú ich peniaze, ktoré tak štedro rozdávajú tým, ktorí sú schopní upútať ich pozornosť.
Skúste nás raz nechať na pokoji
Ak chcú politici naozaj oživiť kolesá ekonomiky, mali by prestať do nich sypať piesok v podobe preferovania tých priemyselných odvetví, ktoré sa počas siedmych rokov hojnosti neboli schopné pripraviť sa na sedem chudobných. Za toto ale môže aj mentalita sociálnodemokratického voliča, ktorý má tendenciu súcitiť tými, ktorí sa vlastnou neschopnosťou, alebo neochotou pracovať dostali do problémov. Volič – naučený ako pes – že v prípade problémov štát zasiahne a všetko vyrieši aj teraz požaduje riešenia, ktoré majú zachrániť svet a obrátiť zákony prírody naruby. To by nebolo až také zlé, keby tento volič mohol aj znášať následky svojich želaní a túžob. Problém je však v tom, že účet politici vystavujú väčšinou tým, ktorým majú čo zobrať – teda strednej triede. A tá, zmietaná obavami o svoju existenciu radšej mlčí a pracuje, aby jej vláda mala čo zobrať, radujúc sa, že jej zlodej nechá aspoň omrvinky z plodov ich vlastnej práce.
