Európsky parlament je z bruselských resp. Európskych inštitúcií ten najkomplikovanejší. Na to, že jeho slovo má tú najmenšiu váhu, má najviac zamestnancov (áno, ešte viac ako Európska komisia) a okrem názorovej rozpoltenosti zažíva aj rozpoltenosť fyzickú (sídla v Bruseli a Štrasburgu). Problémom je však aj jeho zloženie. Vo väčšine prípadov v jeho laviciach zasadajú vyslúžilí a odložení politici z národných krajín, ktorí absolútne stratili kontakt s realitou a potom pôsobenie Europarlamentu aj tak vyzerá.
Lisabonská iskrička nádeje
Väčšina europoslancov si silno a bolestivo uvedomuje svoju bezvýznamnosť. EP síce schvaľuje Komisiu a niektoré zákony, jeho právomoci sú však výrazne limitované. Preto EP vyvíja obrovský tlak na to, aby sa prijala Lisabonská zmluva, pretože tá mu dáva oveľa výraznejšie právomoci.
Pravá tvár Hydry
To nakoniec dokázala aj debata Europoslancov na televíznej stanici Euronews. Jediným šťastím bolo, že medzi pozvanými bol a jeden britský konzervatívny a euroskeptický europoslanec, inak by sa celá debata zvrhla na nekritickú ódu na Európsky parlament, Európsku úniu a jej inštitúcie. Smutné však bolo, ako sa (hlavne ľavicoví) poslanci stavali k Lisabonskej zmluve a k jej odmietnutiu Írskom. Skoro všetci odsúdili írskych voličov, pretože tí si dovolili sa postaviť proti „vôli všetkých ostatných európskych voličov.“ To, čo však zabudli spomenúť je to, že v ostatných krajinách si európsky volič mohol akurát tak zanadávať, pretože o jeho vôľu nikto nejavil záujem. To, že národné parlamenty plné EUfórie Lisabonskú zmluvu ratifikovali ešte nič nehovorí o náladách verejnosti.
Europoslanci majú vždy ústa plné demokracie a približovania EÚ občanom. Ich konanie však hovorí úplne o niečom inom. Uvedomujúc si svoju bezvýznamnosť sa zúfalo snažia zväčšiť svoje kompetencie a to aj na úkor demokracie, ktorou sa tak radi oháňajú. Je jedno, či je to spôsobené ich euromesiášskym komplexom, úprimnou snahou pomôcť, alebo obyčajnou snahou po zvýšení svojho vplyvu, táto inštitúcia je v súčasnej konštelácii absolútne zbytočná. Jej význam je mizivý a až na to, že majú z európskych inštitúcií najväčšiu budovu, nie je ničím výnimočná. Podobne, sa k nej správajú aj politické strany- europoslanci sú v drvivej väčšine politické fosílie, ktoré boli odložené na nejaké teplé miestečko, aby si to už nejako doklepali do politického dôchodku.
Nechajte nás na pokoji. My to vieme aj tak najlepšie
Nízky záujem o dianie v EP však predstavuje aj isté výhody. Ak by sa podarilo pretlačiť Lisabonskú zmluvu, parlament by získal väčšie právomoci, ale je skoro isté, že záujem verejnosti by ostal rovnako nízky. Parlament by tak mal oveľa väčšie možnosti ovplyvňovať životy všetkých obyvateľov a podnikov v EÚ a to bez toho, aby ho niekto naozaj bral na zodpovednosť. Aj keď sa to nezdá, ale ľahostajnosť voličov je tou najsilnejšou zbraňou politikov vo všetkých krajinách, kde sa viac-menej úspešne hrajú na demokratické zriadenie.
