A tak je tomu aj s jazykom. Z neho vychádza dobré i zlé, život i smrť. Škody, ktoré napácha nie sú finančne vyčísliteľné, ale viem s istotou, že po niektorých požiaroch jazyka ostáva
v srdci spálenisko na celý život. Mnohokrát si uvedomíme iskru, ktorú sme slovami svojich úst zapálili, sekundu po jej vzbĺknutí, ale prichádzajúcemu obrovskému ohňu už nevieme zabrániť. Potom si sypeme popol na hlavu, snažíme sa sadiť dobré, život, lásku... ale nič neklíči. Z jazyka vyšla smrť.
Asi nie náhodou máme dve oči, dve uši a len jedny ústa. Aby sme dvakrát toľko pozorovali, dvakrát toľko počúvali ako hovorili. Treba si však dávať pozor aj na obsah, nielen na množstvo svojich slov. Určite mnohí poznáme ľudí, ktorí vravia Ja mám stále smolu a
skutočne majú, alebo deti, o ktorých rodičia hovoria Z teba nič nebude a vyrastajú z nich zakomplexovaní, nevyrovnaní ľudia večne hľadajúci svoje miesto v živote.
Neberme preto slová naľahko. V ústach máme väčšiu moc, než si myslíme. Ľudia s mocou obyčajne cítia (alebo by aspoň mali cítiť) aj väčšiu zodpovednosť za svoje rozhodnutia, za svoje slová. Nerobiť ich v rozčúlení, v afekte a bez rozmyslu. Inak sa môže stať, že aj sami zhoria v ohni, ktorý zapálili. Nie, nemám na mysli politikov. Tými ľuďmi sme všetci, lebo moc jazyka má každý z nás. Vo svojej rodine, v zamestnaní a všade kam prichádzame, môžeme priniesť úder alebo úsmev. Čo prinesieme, záleží od nás. Netreba k tomu veľa. Leží to v našich ústach.
