Po jednom takom popoludní strávenom s kamarátkou síce nad Krebsovým cyklom, ale výlučne priduseným rehotaním sa a tajným žraním polkilovej Milky sme usúdili, že je najvyšší čas vypadnúť a odmeniť sa zmrzlinou. Ešte sme si v rámci zachovania dobrého dojmu požičali nejaké atlasy a keď mi pred výpožičným pultom vypadol čitateľský preukaz, kým som sa stihla zohnúť už mi ho s nesmelým úsmevom a ešte nesmelším pohľadom zacieleným niekde medzi oči a prsia podával nenápadný mladík stojaci v rade za nami. Na zmrzline sme sa ešte zasmiali, že sa po neho vrhol ako po topiace sa dieťa a následne sme ho navždy vypustili z hlavy.
Ibaže sa nám do hláv veľmi rýchlo vpustil naspäť, keď mi od neho začali prichádzať zamilované listy. Za tú chvíľku ako mi preukaz podával si stihol prečítať moje meno a adresu. Volal sa Michal Ďurove (kto ešte nezabudol na pubertu pochopí, že už len to meno bolo pre šibnuté šestnástky zdrojom plnohodnotnej zábavy), mal 20 rokov, študoval medicínu a zaujímal sa o astronómiu, literatúru a biológiu. Napísal mi zopár listov, ktoré som následne pateticky deklamovala pred hordou podobne postihnutých kamarátok. Prečítanie jedného nám zabralo často dobrú hodinu, keďže sme sa po každej vete váľali v kŕčoch bezmocného smiechu a z posledných síl vyrážali výkriky ako "prestaň, už nevládzem" alebo "preboha, zomriem".
Na jednej strane som bola rada, že máme postarané o takú kvalitnú zábavu, ale..
..mali sme šestnásť. Nechceli sme, aby nás balili Mišovia Ďurove! Túžili sme po tom, aby sa do nás beznádejne zaľúbil Martin Varga, ktorý síce žiadne životné ciele okrem občasného jointa v "klubovni" neprezentoval, ale mal (..ách) nádherné hlboké čierne oči, nemenej nádherné dlhé čierne vlasy a kolektívne za ním vzdychali všetky osoby ženského pohlavia od jedenásťročných žiačok základných škôl po premenopauzálne predavačky v potravinách.
Nedávno sme si s kamarátkou v rámci spomínania na staré časy vytiahli Ďuroveho listy, reku pobavíme sa. A s hrôzou sme zistili, že nielenže nie sú vôbec smiešne, ale nadôvažok sú veľmi milé a nesmierne romantické.
Ibaže - medzi nami dievčatami - nalejme si čistého vína. Aj keď máme takmer dvakrát viac rokov ako vtedy a naivne u seba predpokladáme nejakú zrelosť a triezvy hodnotový rebríček, uhrančivý pohľad Martina Vargu je akosi stále o level vyššie.
