Nosila som ho zavesený na koženej šnúrke na krku v čase, keď sme v rozdriapaných rifliach a dedovej flanelke spolu s Kurtom precítene bliakali Come As You Are. Takýchto "ozdôb" som väčšinou nosila súčasne viac kusov, na významnejších kultúrnych podujatiach v Excentri (košický strašne nezávislý klub mladých v raných deväťdesiatych rokoch) som takto mohla mať na krku aj pol kila, čo vysvetľuje, prečo s ním mám teraz problémy. Do tohto obdobia spadá ďalšia moja ozdoba - na tie roztrhané rifle som si zatváracím špendlíkom pripínala malého plyšového (vlastne froté) medvedíka. Podobného, ako mal Mr. Bean, akurát červeného a trochu menšieho. Normálne som takto chodila do školy. Keď som chcela byť za krehkú princeznú (poprosím milého prestať sa rehliť), namiesto železa som sa ovešala desaťmetrovou šnúrou z drevených korálov, alebo "náhrdelníkmi" zo semien z takých fazuľoidných luskov, ktoré sme s podobe postihnutými kamarátkami chodili oberať zo záhadných stromov v Parku generála Petrova. Semená sme prácne z luskov dolovali a navliekali na šnúrky. Boli pekné, tmavohnedé a lesklé, akurát tie náhrdelníky trochu smrdeli.
Maturovala som síce vo formálnom kostýme, no na prijímačky na výšku, keďže boli len písomné, som sa dostavila v obligátnej flanelke a rifliach. Rifle už ale boli takmer bez dier a kovošrot zredukovaný na tenký kovový obojok. V tom čase som zdobenie začala presúvať z krku na ruky. Zápästia som si omotávala desiatkami drevených náramkov takmer po lakte, bicepsy som vtedy musela mať ako Rambo. Ako sa míňali semestre, tak som z dreva nenápadne prechádzala na bižutériu, najprv obyčajnú, neskôr ručne vyrábanú (našťastie už nie mnou). No a keď som začala pracovať, bižutériu zase postupne nahradili riečne perly a kilá jantáru a iných polodrahokamov.
Nedávno som hľadala na nete dieťaťu čižmičky no a - netuším, ako sa to mohlo stať - skončila som na stránke ponúkajúcej vkusné a potrebné vecičky zo smaragdov, rubínov a podobných užitočných kamienkov. Asi som bola už unavená, lebo sa mi v jednej chvíli zazdalo, že sa mi tie chutné smaragdové náušničky prihovárajú: "Milá jamais, nie je čas znovu postúpiť o level vyššie?" Nuž, držiac v ruke ten orýpaný plech, musela som milým náušničkám dať polovičný sľub, že sa o nich porozprávam s milým. Niečo mi hovorí, že teraz sa už určite nesmeje.
