Cestou do práce som sa pristihla pri tom, že sa nepríčetne usmievam. Spomenula som si totiž na svoj prvý detský dáždnik: priesvitný, s obrázkami tuším káčera Donalda. Nemala som ani Barbie (takú tú socialistickú verziu za 40 Kčs, ktorej vychádzal hrubý prameň vlasov z diery v hlave), ani čínsky peračník, tak sa naši zľutovali a doniesli mi z Maďarska aspoň tento závan buržoázneho luxusu, aby som nebola v štvrtej D za úplného asociála. Ďalej som si spomenula na storočný dedkov pánsky dáždnik s vyrezávanou drevenou rúčkou, ktorý som vykutrala na pôjde a s ktorým som bola za hviezdu na strednej. Bola som na neho taká hrdá, že som na ňom vlastnoručne plátala dierky od molí. S ťažkým srdcom som ho vyhodila až keď mi tie poplátane kusy v silnejšom daždi z práchnivej látky vypadávali na hlavu. Spomenula som si aj na to, ako som si bola dať novú látku na ten dnešný, ktorý som zase nevyhodila kvôli konštrukcii odolnej košickému vetru. Asi pred piatimi rokmi, v "obchode" plnom starých dáždnikov, vyzdobenom holou žiarovkou visiacou z plesnivého stropu, niekoľkými svokrinmi jazykmi a sivými záclonami rozožratými od molí ešte viac, ako môj bývalý dáždik. A pani v silonovej zástere mi pri výmene látky rozprávala, že tento mesiac končí, lebo dnes si už nikto opravovať dáždniky nedáva.
Do práce som nakoniec aj tak meškala, lebo som si chcela dáždnikovú cestu čo najviac predĺžiť: rozprávala som sa so psami v predzáhradkách, s paniou v trafike a obávam sa, že chvíľu aj sama so sebou. Na kolegovu opatrnú otázku čo mi je, že si pri varení kávy spievam, som odpovedala, že mám dnes dáždnik. Ustúpil do bezpečnej vzdialenosti a znepokojene odvetil, že to má aj on, akurát si nie je istý, či je to dôvod na oduševnený prednes ranej tvorby Earth, wind & fire.
A tak teraz s láskou hľadím na sušiaci sa dáždnik, dávam zadosť svojej grafománii a dôsledne odmietam v takomto rozpoložení pracovať. Pekný víkend.
