Boli mi vysvetlené základné pravidlá (Futbal sa nehrá na tretiny, to nie je hokej. Tí čo sa tam len tak tmolia, nie sú lenivé zdochliny, ale obrancovia. Je ich tak veľa, lebo je to futbal a nie hokej! Nebudú sa biť, to nie je hokej!! Hrá sa aj keď prší. Áno, majú suspenzor.) a vyslovila som svoj fundovaný názor (Načo im je také veľké ihrisko, nech si ho vymenia s hokejistami, tí sú na korčuliach rýchlejší. Mali by si opraviť tie vyšúchané miesta na trávniku. Rozhodca je fešák, mali by ho viac dávať do záberu. Brankári nech si láskavo oblečú také isté dresy ako hráči, kto si má takto pamätať, ktorý je čí. Prečo to vlastne pozeráte, keď ani jedni nie sú naši?). Potom sa hodnú chvíľu nič nedialo. Mládenci strašne dlho bežali na jednú stranu, potom ešte dlhšie naspäť. Sem tam sa navzájom kopali. Sem tam niekto strelil gól, čo sme následne videli z rôznych uhlov ešte asi desať krát. Reklama. Pivo, auto, športové handry.
Pookriala som až pri pohľade na koberec imitujúci sviežu jarnú trávičku s umne pohodenou vkusnou dekoráciou: tromi futbalovými loptami. Sériou záludných otázok som sa šikovne dozvedela, že je to prestrih do slovenského "štúdia". Stopnuté zábery zo zápasu vyšperkované farebnými krížikmi, krúžkami a šípkami demonštrujúce čo kto kedy urobil, čo neurobil a čo mal urobiť, plus dvaja nastajlovaní chlapíci v oblekoch komentujúci (síce trochu rozpačito, ale o to zanietenejšie) "stratégiu", "akcie", "výkony" a "šance" jednotlivých hráčov ako aj družstiev ako celku. Nezapamätala som si žiadne výroky, lebo som sa celý čas nahlas smiala na tom, ako dlho, sofistikovane a multihladinovo sa dá obkecávať fakt, že 22 chlapíkov v spotených trenírkach pobehuje za loptou.
Po skončení zápasu som s pocitom značnej hodnotovej prevahy kamarátom nezištne vysvetlila, o čo vo vrcholovom športe ide: plebs má "hodnotné" vzory a obchodníci veľký balík peňazí (čudujem sa, že ma z krčmy nevyhodili). Chlapci sa hrajú.
Ibaže pri tej samoľúbej prednáške som si mimovoľne spomenula, ako som pár dní dozadu sedela s kamarátkami v kaviarni, kde bežal nejaký fashion kanál. Ako sme podchvíľou podobne bezducho civeli na nenositeľné amorfné zdrapy látky drahé ako šľak navešané na slečnách s čiernymi kruhmi pod očami a vatou s grepovým džúsom v žalúdku. A počúvali, ktorá slečna je aká modelka a ktorú handru kto, prečo a pre koho navrhol. Nepili sme síce pivo, ale atribút chleba slušne zastalo mojito. Dievčatá sa hrajú.
Vyzerá to tak, že sme na jednej lodi. Aj keď naša strana paluby je možno čistejšia a krajšie vonia, je minimálne v snahe predstierať dôležitosť vecí bez hodnoty možno ešte o krok pred tou vašou. A už sa teším na majstrovstvá v hokeji. Dúfam, že v štúdiu bude biely koberec s minimálne tromi pukmi.
