Život je ťažký. Lebo ja si musím vybrať, či ružový, krémový, fialový alebo žltý hyacint. Či ho vložiť do žltého, zeleného, alebo béžového črepníka. Či bielu, oranžovú, alebo zelenú blúzku. Alebo radšej tričko? Či potrebujem tieto hnedé nohavice. Tie, čo som si kúpila na jar, majú iný odtieň hnedej. A tie druhé hnedé, čo už mám, majú taký jemný pásik, nehodia sa k vzorovanej blúzke. To, že ten pásik nevidíš, milý môj, neznamená, že tam nie je! Topánky: opätok tenký, hrubý, vysoký, nízky; remienky, hnedé, tmavohnedé, otvorená päta, zavretá špička..
Ž: Milý, pozri, aké pekné nohavice (biele, bavlnené), nechceš ich? M: Také už predsa mám. Ž: ??? M: No, tie pod kolená s vreckami. Ž: Myslíš tie z maskáčovej celty s miliónom vreciek a cvočkov? A tieto sa ti zdajú také isté?! M: No a? Veď sú tiež pod kolená..
Život je nespravodlivý. Nie preto, že sa partner na večeru do reštaurácie dostaví v maskáčových kraťasoch a tričku s nápisom KRUŠOVICE, to nie, z "nedávaj si prosím roztrhanú riflovku s odznakom Iron Maiden, keď ja mám elegantné sako" som našťastie dávno vyrástla. Ale preto, lebo na bežný život potrebuje dve základné otázky: 1. Dá sa to jesť? 2. Dá sa to piť? To sa mu potom ľahko rieši svetový mier a ekonomická kríza. Píšu knihy, robia filmy. Preberajú nobelovky. Vynalieza parná lokomotíva, mikročip, telefón a padák.
U nás, na východe, sú tie dve otázky pochopiteľne v opačnom poradí.
