Predstavujem si to takto:
Príde Kamilka Magálová do verejnoprávnej kancelárie riaditeľa. "Počuj, Pištike, vieš, ja mám ten penzión, aj variť viem, nemohol by si tú šibnutú Vačkovú vyraziť a dať tam mňa? To vieš, keď mám ten penzión..."
"Ej, Kamilka," poškrabe sa generálny po prehadzovačke, "Vačkovú nemôžem odstaviť, má zmluvu, potvora, ale vieš, čo? Posunieme Divokého anjela, a dám ti tam vlastnú reláciu. Keď už máš ten penzión..."
Kamilke pridelia kuchára. Kamilka sa s ním dojemne privíta, slzičku vypustí, že kuchár je síce Maďar, ale ona má veľké politicky korektné srdce a vie, že sa máme mať všetci radi bez ohľadu na to, či je naším národným jedlom borovička, alebo halászlé. Takže: Kamilka má kuchára, kuchyňu, vysielací čas, Pištike má pobyt v penzióne. I priberie sa zasvätiť národ verejnoprávny do kulinárskych tajomstiev. Tekvicový prívarok. Prosím? Zbystrím ucho, ale počujem dobre, tekvicový prívarok. Ako príloha varené zemiaky a volské oko. Wow. Kým kuchár otročí (to má za tých tisíc rokov poroby národa nášho holubičieho), Kamilka vysvetľuje. Vraj cibuľu treba pokrájať na rovnaké kúsky, ani veľké, ani malé. Kôpor pridávame preto, lebo má kôprovú chuť. Ak vodu, ktorú pustila nastrúhaná tekvica nezlejeme, ale pridáme do prívarku, nemusíme počas dusenia pridávať OBYČAJNÚ vodu. No nič, alebo si zo mňa Kamilka robí srandu, alebo ma zlatý klinec programu ešte len čaká. Hádam doň na záver drbne aspoň hľuzovky a brandy, keď už varí ten najobyčajnejší prívarok. Ale nie. Dá doňho čo? HROZIENKA! Tekvicový prívarok sprznený hrozienkami za mojich 150 verejnoprávnych slovenských korún. To je horšie ako Máziková bez podprsenky.
