Ignoranti

Na svitaní ma zo sladkého spánku vytrhnú rôzne variácie ľubozvučných slovenských nadávok a následné výkriky na tému góóóól, aj napriek priduseniu vankúšom príliš hlasné. V obývačke ma čaká malebná scenéria pozostávajúca z piva, čipsov, nevyvenčeného psa (ktorý je očividne - súdiac podľa hlavy strčenej pod dekou - tiež nefanúšik), nepríčetného milého a notbúku s podobne postihnutými kolegami na drôte. Milý sa po chabom ospravedlnení (snažil som sa byť ticho, nedalo sa) úprimne poteší síce absolútne nezaangažovanému, avšak predsa len živému partnerovi, a tak sa dozvedám, že všetky naše góly sú výsledkom premyslenej stratégie a vrodenej geniality hráčov, zatiaľčo súperove iba sprostá nešťastná náhoda grambľavých šmatlákov. Počas prednášky v nepravidelných intervaloch vyskakuje z kresla, striedajúc výkriky najčernejšieho zúfalstva a divokej nádeje. A keď svoju bujarú záverečnú víťaznú pieseň zakončí orgiastickým povzdychom "dokázal som to", aj mi príde trochu ľúto, že pohľad na šuhajov snažiacich sa paličkou trafiť loptičku do bránky iných šuhajov, vo mne nevzbudzuje ani najmenšiu túžbu odhodiť civilizačné pozlátko a živelne sa oddať riziku mozgovej mŕtvice.

Viera Mikulská Bloger

Odoberať blogera Odber aktívny