Pár dní pred dovolenkou začalo voľačo klepať v aute a kamarát, ktorý sa mi stará o auto zmizol z povrchu zemského. Reku, nebudem narýchlo niekoho zháňať, vyberiem sa do značkového servisu, bude to síce drahšie, ale aspoň mám istotu, že to spravia dobre. Bola som triezva a pri zmysloch.
Po úvodných vetách môjho odborného opisu problému (niekde vpredu niečo klepe v zákrute pri nízkych otáčkach) ma slušne prerušili, auto previezli, zdiagnostikovali i riekli: objednáme súčiastky, zavolaj len milá jamais smelo o dva dni. To už ma hrial dobrý pocit z ich ochoty a profesionality. Ani na drogách som nebola, naozaj.
Naplnená dôverou v určený deň posielam s autom chlapa, nech vidia, že v rodine máme aj takých, čo rozoznajú riadiacu páku od vešiačika na kabelku. Po šiestich hodinách sa milý z posledných síl doplazí domov (vraveli totiž chlapci servisní do telefónu, že to budú slabé dve hodinky), po resuscitácii chlebom a slaninou je zo seba schopný dostať prvé súvislé vety. Že objednali na každú stranu nápravy súčiastku od INÉHO výrobcu (!) a po namontovaní sa úprimne čudovali, že to akosi nefunguje. Kým čakali na ďalšiu súčiastku, navrhli chlapci ochotní, že by bolo načim vymeniť brzdové doštičky. Pri výmene odfikli senzor ABS. Bijúc čelom o zem namontovali nový.
Semienko nedôvery začalo klíčiť, ale vravím si, čert to ber, auto neklepe, hádam to bola len zhoda náhod. Ide sa na dovolenku. Cesta sa chýli k zdarnému koncu, keď tu zrazu začne brzda epilepticky skákať a vydávať zvuky jeleňa v ruji. Semienko okamžite vyrastá v statný baobab, pospomínam si na najstrašnejšie nadávky, núdzovo sa ubytuvávame v prvom penzióne a hľadáme na internete servis. Nasledujúci deň trávime v útulnej garáži a od servisáka bezradne krčiaceho plecami nad pravdepodobnou príčinou problému žiadam prísažné vyhlásenie, že (brzda) zvládne spiatočnú cestu do servisu milovaného rodného.
Zvládla. Brzda aj ja. Zaslúžim si medailu za statočnosť, alebo predĺžený víkendový pobyt v sanatóriu pre nervovo zrútených. Či sa za mňa prirútilo obrovské BMW, alebo váhavo doplazil traktor (!) s vlečkou (!!!) okamžite som sa nalepila na krajnicu a (zdanlivo) priateľským mávaním a blikaním vyzývala na obehnutie. Večer doma v krčme ma náhle osvietilo. ABS. Tí idioti ho tam zle namontovali a teraz sa zapína aj vtedy, keď nemá.
Ale som sa rozpísala. Posledný odstavec. Už len prepis rozhovoru so servisákom. Aj to len sprostredkovane, milý mi zakázal ísť s ním, lebo sa bál, že splním nejaké vyhrážky, ktoré som cestou z dovolenky spomínala. Vrátil sa zelený, hovorí mi štartuj, ideme. Až po pár kilometroch som sa ho odvážila opýtať čo sa stalo. Reku, opísal im správanie brzdy. Chlapík hrdo vraví: Jasné, ABS. Milý že áno, ale že sa zapína. Chlapík: To ABS robí. Áno, lenže sa zapína každú chvíľu! Veď to je ABS, keď brzdíte, zapína sa! Ale ono sa zapína pri nízkej rýchlosti na suchej rovnej asfaltovej ceste!! Veď je to ABS, tak sa zapína!!!
V podstate sa nič nestalo, všetci sme živí a zdraví (vrátane servisákov, naozaj dobre, že som tam nebola). A teraz rozmýšlam, či napísať názov servisu. A myslím že skôr nie. Totiž problém je to, že boli naozaj slušní, ochotní a očividne sa snažili. Akurát boli nebožiatka ..ako to politicky korektne zaonačiť.. mentálne subnormálni.
A aký ma súvis príhoda s úvodom? Od oných pamätných návštev servisu totiž vidím problematiku mojej pracovnej morálky v úplne novom svetle. Pri takejto konkurencii sa cítim ako výkonná, osvietená a schopná pracovná sila, aj keď o desiatej pijem v kancelárii rannú kávu, nohy vyložené, na prsiach ma hreje Řád zlaté brzdové deštičky..
