Je pravda, že za pár rokov sa dá v tomto smere vypestovať celkom slušná obsedantno - kompulzívna porucha. Nebezpečné je, že prichádza pomaly, nenápadne, zákerne sa prikráda spoza chrbta a v slabej chvíľke šepká naliehavým hlasom do ochotného starodievockého uška: moja, hádam nechceš dať broskyňový hyacintík do oranžového črepníčka, daj do belasého, bude to zaujímavý kontrast. Alebo: posuň tú prednú sviečočku na stolíku o centimetrík doprava, lepšie tak vynikne dalších sedem (!) sviečočiek (rôznych tvarov a farieb, ale zladených tak, že by Lilly Reich omdlela od závisti).
Takto krok za krokom postupne dochádza k javom, ktoré jedinec s normálnym prístupom k poriadku hodnotí ako povel na okamžitý útek.
- koberec, stôl a gauč musia byť v pravom uhle a poháre vždy na podložkách (Lefingwellova - Bronštajnova schéma)
- hrnčeky na drevených a poháre na vodu na čiernych s bielymi kvietkami (pri pohároch na víno váham, keďže ako vieme, Bronštajnove pokusy prerušila vojna)
- strapce na koberci musia byť VŽDY rovno
- ovládač musí byť položený uhlopriečne tak, aby s rohom stola tvoril pravouhlý trojuholník (modifikovaná Zajícova varianta), strany a a b trojuholníka musia byť samozrejme rovnako dlhé
- psík musí mať vankúšik rovnakej farby v obývačke aj v spálni (netuším prečo, keďže zo spálne nie je vidieť do obývačky a naopak)
- prádlo pred naložením do práčky UKLADÁM (toto ma desí asi najviac)
Čím častejšie som sa načapala pri tom, že už úplne podvedome dávam medzi rečou cudzie poháre na podložky a maniakálne vyrovnávam obrúsky a vázičky hocikde kde prídem, tým intenzívnejšie mi na zvyšok mozgu klopala myšlienka, či nie je čas na zmenu, kým mi nešibne celkom. Pospomínala som si kvôli inšpirácii na časy internátne, kedy vrchol interiérového dizajnu predstavoval kuchynský kút bez špinavého riadu (a plesne) a deky na posteliach ladili s inými bytovými textíliami iba počtom vypálených dier, zaťala zuby a po týždni ťažkej práce tu máme prvé lastovičky.
- v sobotu som bez mihnutia oka nahádzala prádlo do práčky bez toho, aby som párovala ponožky
- ovládač som ľahkomyselne už niekoľko krát pohodila len tak na gauč (no dobre, kolmo na hranu gauča, pomaly ďalej zájdeš)
- kusla som si do jazyka, keď som chcela návšteve predniesť inštruktáž, koľko centimetrov od okraja stola je bezpečných na položenie pohára
- mám hnedé servítky k hnedému prestieraniu (nenechajte sa zmiasť, jedná sa totiž o dva ROZDIELNE odtiene hnedej)
- a na čo som obzvlášť hrdá, na pracovnom stole mám po týždni netriedenia papierov pravý nefalšovaný bordel (najmä v sektoroch B2 a B3) a na počítači začínam pozorovať síce zatiaľ viac tušenú ako videnú, ale očividne pravú nefalšovanú vrstvičku naozajstného prachu!
Takto sa trýznim samozrejme nielen preto, aby ku mne definitívne neprestali chodiť priatelia, ale zároveň to chápem ako tréning párového života. Zatiaľ len nasucho (psa nepočítam), a aj keď ešte neviem o žiadnom dobrovoľníkovi, ktorý by sa na to bez použitia násilia dal, ak taká situácia raz nastane, budem pripravená. A pripraveným praje čo? Šťastie.
