Fúria

Dnes ráno. Pracovnú morálku mám už beznádejne zlikvidovanú sladkou vidinou nastávajúceho víkendu a tak sa do práce dostavím takmer hodinu po akceptovateľnom meškaní. Na parkovacie miesto čakám napriek tomu pomerne trpezlivo, počet nadávok je znížený na minimum. Konečne sa niekomu uráči odísť. S vervou sa vrhnem na uvoľnené miesto, voľakto je ale rýchlejší. Chlapík zaparkuje, vystúpi, neváham a vystúpim aj ja, ráznym gestom skladám slnečné okuliare, nech lepšie vidí aká som naštvaná a zlá. I pustím sa doňho, či mu vôbec neprekáža, že tu už hodnú chvíľu čakám na miesto. Ale chlapík sa nedá a smelým hlasom mi vraví, že prišiel skôr ako ja a čakal v druhom rade. Odseknem teda, že som ho nevidela, ale že mu verím a neúprimne sa ospravedlním.. A pointa? Ja som ho totiž VIDELA. Naozaj tam bol skôr.. A teraz sa neviem rozhodnúť, či mám svoje milé správanie brať ako definitívny príznak neznesiteľnej povahy, alebo budem k sebe milosrdnejšia a ignorujúc dátum narodenia ho zvalím na osvedčený výrok tá dnešná mládež. V každom prípade želám pekný víkend.

Viera Mikulská Bloger

Odoberať blogera Odber aktívny