Vpôvodnom znení to bolo nejako takto: „Čo sizošalela?! Nekupuj víno vo fľaši!! Pri fľaškovom víneplatíš za korok, nie za víno! Korok je drahýjak sviňa.“ Argument to bol pôsobivý, a aj vzhľadomna fakt, že kolega sa jej celkom páči, pevnou rukou hodilado košíka víno v krabici.
Deňdruhý. Keď ma volala netradične v strede týždňa popráci na víno, netušila som zradu. Na stole v obývačkehrdo trónil krabčák svetoznámej značky DonSimon a kamarátka po mojom spýtavom pohľade („Čo sizošalela?!...“) odrapkala teóriu korku. Prvý poháriktejto ambrózie síce ešte chutil dosť exoticky, ale podruhom sme sa už len v bezmocných záchvatoch smiechuváľali na gauči cez slzy pozorne sledujúc EvuMázikovú, ako v korzete bez ramienok a žiaľ aj bezkostíc vyspevuje o dušu spasenú, hladiac popritomposlucháčov z klubu dôchodcov po holých lebkáchposiatych pečeňovými škvrnami. Kolega mal pravdu, usúdilisme, keď som sa po hodine rozjarene lúčila, k hrudi si sláskou túliac prázdnu krabicu, čo som bolapoverená cestou domov vyhodiť ju, miláčika.
Inastal deň tretí, štvrtok. Sedím v práci,nadávam, každý pohyb sprevádza príšernábolesť hlavy, žalúdok sa chystá opustiť tento svet.Doplazím sa domov, ležím. Volá mi kamarátka.Že je jej veľmi zle. Že čaká návštevu, ktorúsi považuje očividne viac ako mňa, lebo sa vytasí sprosbou, či jej nepôjdem kúpiť fľašu NORMÁLNEHOvína. Rezolútne odmietam, vravím, že som uždoma a z našej kultúrnej akcie mi je tak blbo, že nie somochotná vykonávať akékoľvek nadbytočnépohyby.
Nuž,pohľadala zánovnú prázdnu fľašu od voľajakejznačkovej frankovky a krabčák do nej preliala (kúpilaDVA kusy, kebyže nám zachutí). Ako dopadla návšteva,neviem, tuším, že je to jedna z vecí, na ktorésa neradno pýtať.
Amorálne ponaučenie? Vlastne dve morálne ponaučenia:Korok nikdy nie je príliš drahý. Vyššie platy vškolstve.
