Príde pracujúca žena domov, hodí oko do programu, reku pozrie si niečo pred varením večere. Výborne, ide Zmenáreň, bude sa zohavovať, škodoradosť je najlepšia radosť. Zapne telku, kým vykladá nákup, periférne vníma reklamný blok. A tu je zakopaný kto? Pes rodovej nerovnosti.
Mladá žena volá svojmu priateľovi, ktorý na základe nosového tónu jej hlasu svojím výkonným mužským mozgom vyprodukuje domnienku, že jeho milá má chrípku. V ďalšom dialógu sa dozvedáme, že nie je zdravá nielen fyzicky, ale aj mentálne, keďže sa ho celá uveličená z jeho bystrej dedukcie pýta, čo si myslí o tom, že by si vzala Aspirin C. Kde by sa už len ona, chudera, vedela sama rozhodnúť o takom dôležitom kroku. Priateľ znovu zapojí mozog a odpovedá, že jasné, večer je predsa párty, nech sa neopováži nebyť fit. Teraz zdanlivo vyzerajú ako blbci obaja, ale len na prvý pohľad. Totiž to, že "lieky" na chrípku sú výborné najmä na to, aby človek s potlačenými príznakmi behal medzi ľuďmi ako posol kvapôčkovej infekcie a/alebo si privodil komplikácie, nevie zrejme len slečna. Muž to možno vie a ak aj nie, je mu to jedno, lebo ako v záverečnej scéne vidíme, potrebuje, aby frajerka na párty obskakovala hostí a chválila jeho fantastické rozhodnutie vziať si "liek".
Ďalšia mentálne retardovaná žena narieka nad skutočnosťou, že hoci zmýva podlahu každý deň, nie je taká čistá, ako by chcela. Na scénu záhadným spôsobom prikvitne deus ex machina - mužný palmexman (telefonovala mu? počúval za dverami? telepatia??). Bystrým pohľadom na pubertálne decko, ktoré si očividne vzalo k srdcu najnovšiu reformu zákona o rodine (kým mater drhne dlážku, je vyvalené na gauči) odhalí príšernú vec: špinavé ponožky (pozná niekto rodinu, kde deti behajú po dome v BIELYCH ponožkách??). Jediné prejavy druhej signálnej sústavy, ktoré žena v tejto zlomovej chvíli prezentuje, sú bezmocné zdesenie a strašná hanba. Citlivý divák ako nevyhnutné východisko zo situácie očakáva jej rituálnu samovraždu. Našťastie inteligentný palmexman vo svojom laboratóriu spolu s ďalšími kolegami (mužmi) uvarili Cilit BANG. Hlupaňa s vytržením hľadí na žiarivo biele ponožky svojho rozmaznaného dieťaťa, zamilovane si tisne na hruď bandasku s prípravkom a je pripravená pobiť sa oň s palmexmanom, keď si ho pýta naspäť. Nepostrehla totiž (nemala čím), že si kyselinu pýta naspäť iba naoko, aby pobavil divákov.
Prací prášok, jedlo, farby na vlasy, tampóny. Inteligentní muži radia hlupaňám. Ak sú (v pomere jedna k sto) úlohy vymenené a za idiota je muž (Miláčik, ty si ešte neodniesol koruny do banky?!?), v konečnom dôsledku je to to isté v bledomodrom. Lebo jediný dojem z takejto reklamy je ten, že najrozumnejšie čo môže miláčik s odpornou manželkou a hysterickou dcérou urobiť je vyraziť nimi dvere.
Aká je šanca ženy, ktorá deň čo deň nasáva tento prototyp šovinizmu, vymaniť sa z rodového jarma? Keď príde manžel domov, čím ho po takejto porcii stereotypov privíta? Zaslúženým kopancom, že zarába o štvrtinu viac ako ona hoci robí tú istú prácu, alebo večerou? No vidíte. V tomto stave spoločnosti sú salónne reči medzi štyrmi stenami klubu zbytočné. Treba začať od podlahy. Čo tak napísať Rade pre reklamu, kde si majú strčiť svoj sexistický Etický kódex? A reklamkám oznámiť, že sa môžu dať aj s majstrom Properom vypchať. Že to beriete do vlastných rúk.
Ibaže.. ako urobiť, aby tam vystupoval ako debil muž a ako múdra a šikovná žena a zároveň to bolo uveriteľné?
