Že vraj raj

Pomaly mi začínajú odpúchať končatiny, hojiť sa krvavé pľuzgiere a kolená ma už nebolia pri KAŽDOM pohybe. Sedavé zamestnanie je sviňa a tak som sa dala pomerne rýchlo nahovoriť na víkend v prírode. Optimistická predpoveď počasia podporila vidinu prechádzky po rovinke, kde na širokú lesnú cestičku spôsobne vysypanú bielym štrkom jemne presvitá slniečko cez svieže zelené lístky mladého lesa. Tých pár rebríkov alebo zo dve maličké stúpačky, o ktorých mi (naivnej, blbej) kamarátka sladkým hlasom rozprávala, vykreslilo Prielom Hornádu ako prívetivú riečku, z ktorej sa podchvíľou radostne vyhadzujú zlatisté rybičky tešiac sa zo života. Uhm.. väčšinu času som zamotaná v pršiplášti balansovala na pochybnom kuse železa, ktorý nevyzeral že udrží niečo ťažšie ako veveričku, alebo visela nad priepasťou zúfalo sa držiac chatrnej mokrej studenej hrdzavej reťaze, alebo sa obzerala po vhodnom kameni za účelom šmarenia ho do kamarátky, ktorá na mňa z bezpečnej vzdialenosti vykrikovala povzbudivé heslo dňa Utrpenie povznáša. Alebo zvažovala, či je smrť v spenenej vode trieštiacej sa o skaliská 20 metrov podo mnou lepšia ako uhynutie hladom v prípade, ak sa naozaj nerozhodn