V prvom rade ďakujem všetkým, ktorí si prečítali moju prvotinu. Napriek tomu, že podľa ohlasov začiatok typu „povedali mi, aby som niečo napísal" nie je veľmi originálny, sa nenechám odradiť a budem to skúšať ďalej. Veď napokon, všetci nejako začíname. Pokúsim sa teda pracovať na sebe v tejto oblasti, i keď mojou ambíciou nikdy nebolo písať ako lord Byron.
Čo sa týka môjho ďalšieho výplodu, chcel by som v hneď na začiatku zdôrazniť, že nie je nutné ma brať jednak vážne a jednak doslova. Len sa budem snažiť načrtnúť vo mne hlodajúce trápenie. Nie žeby to bolo jediné, alebo nebodaj najdôležitejšie trápenie, ktoré ma v tomto momente postihuje, ale na rozdiel od boľavej prostaty sa o tom dá aspoň napísať na blog.
Aby bolo jasné, mám veľa kamarátov a známych. Teda, aspoň si to chcem myslieť, i keď pár z nich by ma asi kopla do tej prostaty, keby som ich naozaj potreboval. Niekedy však ich túžba zverovať sa mi so svojimi pocitmi prostredníctvom rôznych facebookov, azetov, twitterov, myspaceov a podobne, mi lezie na nervy. Samozrejme, poviete si, nikto ma nenúti byť ich súčasťou. Priznávam, že už ani nie som. Aspoň väčšiny z nich. Snažím sa len načrtnúť niečo, čo v poslednom čase začínam pociťovať ako spoločenský trend a pre mňa osobne, ako iritáciu.
Zároveň si môžete povedať, že samotný spôsob zdôverovania sa s mojim negatívnym pocitom ohľadom instantnej informatizáciu prostredníctvom blogu je pokrytectvom najhrubšieho zrna z mojej strany. Priznávam, že z časti máte pravdu. Domnievam sa však a chcel by som zároveň vysvetliť, že nie som proti všetkým artikulovaným pocitom „vycapeným" každému na oči cez internetové médium. Vadí mi však potreba zdôverovať sa každému a všetkým s informáciami, ktoré doteraz nikoho nenapadlo zdieľať. Napriek tomu, že si vymieňame telefónne čísla a emailové adresy podľa vlastného uváženia, nepamätám si zasielanie mailov či sms správ so znením „Dobré ráno", či „práve som sa vrátil z obedu", alebo nebodaj „trčím v zápche a je blbé počasie". Kde sa podela potreba „nešérovať" niektoré informácie a kde zase vznikla túžba, aby každému som oznámil čo si práve v tomto momente myslím.
Istým spôsobom nadväzujem na svoj prvý „masterpiece", kde som uvažoval nad pohnútkami, ktoré vedú ľudí založiť si blog. Ak mám potrebu písať o svojich pocitom litánie na internete s vedomím, že zdieľam svoje pocity pre neznámych ľudí, bez toho, aby poznali mňa a teda aj osobné dôvody, ktoré ma vedú k písaniu na blog, nie je táto túžba zdieľať prenesená do extrému, keď človek napríklad prostredníctvom twitteru má potrebuje povedať svetu, že mal na obed namiesto vyprážaného syra plnenú papriku? O čom sa potom ľudia rozprávajú, keď sa stretnú. Nezačína ich konverzácia potom slovami „čítal som na facebooku, že si bla-bla-bla". Alebo sa už ani nemajú potrebu stretnúť, keďže o sebe už všetko vedia?
Aby som nebol nepochopený, nie som apriórne proti týmto výdobytkom informačnej spoločnosti, alebo ako sa nám to teraz hovorí. Je na nich veľa dobrého a sám si už svoj život bez mnohých z nich neviem ani predstaviť. Mám len pocit, že ako každú novú hračku, aj toto sme chytili pevne do rúk a nevieme sa jej nabažiť. A rovnako ani nájsť mieru pri jej používaní. A aby som dodal úplne na záver. Len aby ste vedeli, idem si dať francúzske zemiaky.
