Keď som bola mladšia, nič mi nesmelo ujsť, nič som si nechcela nechať ujsť. Preto som skákala, lietala v oblakoch a vzápätí padala na samé dno. Nikdy ma to však neodrádzalo. Vždy som to skúšala znova a znova. Šťastie je vrtkavé a je ho málo, tak prečo nevyužiť každú každičkú príležitosť? Potom nastal zlom. Mala som už dosť toho večného padania na hubu a už mi to nestálo za tie chvíľky šťastia, ktoré mi boli dopriate, vysoko, vysoko v oblakoch. Ale po čase, veľmi dlhom čase som si uvedomila, že istota a stereotyp nie je to, čo v živote hľadám, čo ma napĺňa. Viem, že nie som takto šťastná. Predtým som bývala šťastná. Aj keď iba na malé, krátke chvíľky. Aj keď som na tom zákonitom dne bývala dlhšie ako v oblakoch. Stálo za to byť 5 minút šťastná a týždeň v sračkách. Naozaj to stálo za to! A uvedomila som si to teraz. A ďakujem Bohu, že som si to vôbec uvedomila. Relatívne včas. Ale čo je včas? Nikdy nie je na nič neskoro. Ani skoro. Nikto nie je pre mňa príliš dobrý a nedostupný. Ani naopak. Všetci sme si rovní, či už pred Bohom, alebo sami pred sebou. Aj keď si to nie vždy uvedomujeme. Netvrdím, že máme brať všetko, čo sa ponúka, ale keď nám niečo veľké stojí v ceste a my to vidíme a tušíme alebo vieme, že je to pre nás, nám určené, prečo to obísť bez povšimnutia? Prečo prihliadať na to, aké to bude mať následky? Keď si svoje šťastie neodtrhneme sami zo stromu, nikto iný nám ho nedá, len my. A ak o ten kusisko šťastia dlhodobo neprejavujeme záujem aj navonok, prestane sa nám samo ponúkať. Možno už ho navždy stratíme.
