Áno ľudkovia, všetci, ak nie, tak dúfam, že aspoň podaktorí, sme si dnes spomenuli (a ešte stále spomíname) na sedemnásty november tisícdeväťstoosemdesiatdeväť.
Nemám vo zvyku oslavovať každú blbosť, ako napríklad Haloween, ktorý so Slovenskom nemá absolútne nič spoločné, ale pripomenúť si deň spred pekných pár rokov (pre mňa) považujem za celkom normálne. Zvlášť, ak mám s dnešným sviatkom čo do činenia. Možno to znie, vzhľadom na môj vek, dosť nepravdepodobne, ale áno, bola som tam. Mala som za sebou už dávno štvrtý rok života a sedela som niekomu na pleciach (už sa nepamätám) a držala som v útlej rúčke zväzok kľúčov. A na čo? No vtedy som to ešte nevedela. Ale za to som nimi triasla o život, tak mi to mama nakázala.
Je dosť zvláštne opisovať takúto prelomovú udalosť z pohľadu krehkej duše štvorročného dieťaťa. Mnoho rokov `po tom` ma ani nenapadlo uvažovať o tom, čo som to tam vlastne stvárala, a hlavne prečo. Pamätám sa, ako som až do vytŕženia vykrikovala ponad davy hláv : Kňažko! Kňažko! Kňažko! A brala som to ako nejakú zábavu, či snáď súťaž. Keď si na tento deň spomínam, tak sa len pousmejem nad tým, ako si detský svet dokáže poradiť s každým problémom a negatívnym vplyvom. Nie vždy, samozrejme, ale toto ma udivuje. V tento deň by som mala smútiť, zapaľovať sviečky za duše ľudí, ktorí vtedy (veď viete kedy) neprávom prišli o život, ale ja sa usmievam. Nemôžem za to. Tí starší, viete si predstaviť, že by ste takú významnú udalosť brali ako nejakú detskú akciu?
Ale akonáhle sa zamyslím, prichádza zvláštna grimasa. Oslavovať, či byť v tichosti? Radovať sa, či smútiť? Azda niečo medzi. Ale čo je, to, niečo medzi? Nemám v pláne vás týmto článkom všetkých uchvátiť. Chcela som si len aktívne spomenúť na sedemnásty november osemdesiatdeväť, to je všetko. Je azda mojou povinnosťou rozpisovať sa tu o niečom, o čom som len námatkovo počula ako o nejakej Nežnej revolúcii? Prečo žiť stále v minulosti? A prečo nie? Ale zase prečo áno? Hm, to by bola asi nekonečná úvaha, tak ju nechám tak, skôr ako sa bude chcieť niekto do mňa z nepochopenia obuť. O tejto revolúcii z našej minulosti netreba veľa hovoriť, či písať. Stačí si v tichosti spomenúť na tento pamätný deň. V duchu sa zamyslieť nad tým, či môžeme s istotou tvrdiť, že sa už nič podobné nezopakuje. Myslím tým, či nám iná vláda, iný režim nedajú dôvod k opakovaniu tohto nerozvážneho, avšak, našťastie, veľmi účinnému, a v neposledom rade úspešnému kroku. Nič nekritizujem, nikoho neohováram, nehrám sa na najmúdrejšiu a ani najhlúpejšiu osobu na svete. Len konštatujem a spomínam. Tak ako vy. S tým rozdielom, že ja som sa rozhodla vyjadriť sa slovami (viem, že aj niektorí z vás - to aby som nikomu neukrivdila).
Budem veľmi rada, ak budete tento článok brať ako neutrálny postoj, stanovisko voči dnešnému dňu. Samozrejme, že sa prikláňam k pozitivite činu, ktorý je predmetom dnešného výročia, ale mnohí z vás mnohé články na týchto blogoch chápete práve opačne, až negaticisticky, a potom to tak aj vyzerá na diskusiách. Chcem sa preto vyhnúť uštipačným poznámkam a snahy rôznych jedincov o zosmiešnenie autora (akéhokoľvek), čo nakoniec aj tak vedie len k zosmiešneniu ich samých, našťastie. Tak a už toho na dnes hádam aj stačilo. Ak som niekoho potešila, som veľmi rada. Ak nie, bohužiaľ. Sto ľudí, sto chutí :) .
