Povedala si Žofia na sklonku Nového roka..
Takéto a podobné vety si opakuje mnoho z (n)vás každučký rok. Ach, keby to len bolo také jednoduché, však? V detstve som si kládla podobné méty, avšak iného rázu. Boli typu - budem sa lepšie (alebo viac?) učiť, prestanem odvrávať rodičom a učiteľom, vypustím zo svojho slovníka hanlivé slová a pod.
Myslím si, že pokiaľ si človek niečo zaumieni s určitým cieľom a nesplní to, sú pre neho predsavzatia zbytočné. A prečo si ich ľudia vlastne dávajú na Nový rok? To neviem. Myslím, že by to mali robiť po celý život. Veď keby sme si každý deň zakázali nejakú neresť, začali s niečím kreatívnym, čo by nás napĺňalo, či dokonca spravili dobrý skutok, tak by sa predsvzatia ani nemuseli namáhať svojou existenciou.
Skúsme teda zhodiť pár kíl už v zime a nie čakať do ´pár týždňov pred začiatkom leta´. A prestaňme fajčiť napríklad už 20 dní pred narodeninami. Musíme mať stále pred očami vidinu vopred určeného dátumu, ktorý nás, svojím spôsobom, ´ohraničuje´? Prestať alebo začať sa dá kedykoľvek a s čímkoľvek? A s čím? Čim-ča-rá-ra-čim-čim-čim! Ale nie.. Všetko sa dá, len treba chcieť.
Dennodenne bez problémov ľuďom okolo seba prikazujeme, zakazujeme, vyčítame im niečo (a čudujeme sa, že sa nám dostáva rovnakej krivdy).. Ale prečo toto všetko nerobíme sebe? Prečo neprevrátime všetko, čo máme zaužívané, len tak, zo dňa na deň, proti nám? Veď koho už len baví počúvať a znášať našu večnú a neprestajnú kritiku? O čo by bol svet krajší, keby..? Keby, keby, keby, boli by sme..
Ľudstvo je lenivý klan. Globálne, nie každý jeden (aj keď, vo svojej podstate každý:), aby som niekoho neurazila, to naozaj nechcem. No a človek, ako taký, je sám o sebe najlenivejší živočíšny druh, akého poznám. Hovorím (aj) z vlastnej skúsenosti. Keď treba upratať, tak sa musím zrazu učiť, alebo variť čaj na 3 dni dopredu. A naopak, ak sa mám náhodou pripravovať na niečo dôležité (či už štúdijne alebo pracovne), tak sú zrazu najdôležitejšie všelijaké nepodstatné aktivity. Je to začarovaný kruh? Možno.. V každom prípade však treba z neho (aspoň na chvíľu) vyjsť.
No a najvtipnejšie zvyknú byť výhovorky. Všemožného druhu a charakteru, ako - bolia ma ponožky, alebo vlasy, alebo nemôžem, nedá sa, lebo nevlastním inteligenciu delfína, nikto na svete to nedokáže, tak ani ja a pod. Keď sa tak zamyslím, vlastne ani neviem, kto výhovorky vymyslel. To by ma naozaj zaujímalo. Ak viete, prezraďte :). Ale možno na ne existuje nejaký liek, protijed. Napríklad taká sila vôle, alebo nedajbože dobrá vôľa, či prekonanie seba samého. Asi zbehnem do lekárne, kde takéto medikamenty (po/pre)dávajú aj bez receptu.
Možno je celý tento článok nanič, možno je trápny, ale možno.. Zajtrajšok nepríde (ako spieva Koník v známej kultovej slovenskej kapele). Zamyslim(t)e sa nad touto poslednou vetou. Zopakujm(t)e si ju v duchu zopárkrát, a snáď na dačo zmysluplné prídem(t)e. A možno nie.. Nie každý si vysvetľuje to, či ono rovnakým spôsobom. Jeden sa urazí, iný zas poučí. Tak to už raz na tomto svete chodí. Či sa v(n)ám to páči, alebo nie.
Vážení a milí, nebuďm(t)e viac, plesniví a hnilí. Aby sme nedopadli, ako tie nedopaľky hore na obrázku.. No, a teraz už naozaj finišujem, lebo sa mi tak zdá, že toto tu nikam nevedie.. Ale ak náhodou áno, tak rada obdržím n e j a k ú reakciu. Šťastný nový začiatok!
