Treba vypísať všetky potrebné doklady pre ubytovaných, nahlásiť počty a poslať tabuľky, ubytovacie lístky na rôzne inštitúcie. Tých informácií je každý deň veľa a treba si ustriehnuť nie len ich aktuálnosť, ale aj termíny. Okrem týchto povinností mi telefón vyzváňa a ubytovaní sa informujú na rôzne skutočnosti. Vždy sa snažím im odpoveď, pokiaľ mám informácie, pokiaľ nie, poprosím o chvíľočku a zisťujem.
Pri rozvoze stravy si vylepšujú naši zamestnanci systém. Časové rozpätie treba dodržať ale tiež aj ochranu ich vlastného zdravia. Strava je domáca a chutná. Aj my zamestnanci dostávame také isté jedlo, ako naši ubytovaní. Je naozaj chutné. K raňajkám vždy nejaká zelenina, alebo ovocie, na obed polievka, teplé jedlo a domáci koláč, večera teplé jedlo.
V rámci dňa prichádzajú chlapci z TV DK natáčať reportáž o karanténnom zariadení. Na internete sa množia negatívne informácie ohľadne karanténneho miesta a hlavne otázky typu, či je to bezpečné.
V reportáži ukážeme ako to funguje pri príchode, pri príjme, aké nariadenia ohľadne bezpečnosti musíme dodržiavať my ako ubytovatelia, aké na druhej strane ubytovaní. Bezpečnosť a ochrana je vždy na prvom mieste.
V rámci dňa sa na mňa obracajú naši ubytovaní s rôznymi problémami. Chýbajúce lieky, hygienické potreby, potraviny. Všetko sa snažíme zabezpečiť. Postupne, ako je v našich silách.
Deň plynie veľmi rýchlo, nie je sa kedy zastaviť. Všetko je to pre nás nové a ešte stále sa tzv. „za behu“ učíme. My sa učíme aj skúšame súčasne. Dúfam, že nás raz oznámkujú naši ubytovaní a že neprepadneme.
17. apríla - ďalší deň v karanténnom zariadení. Ale niečo je iné. Od rána mi chodia na mobil povzbudzujúce sms od rôznych ľudí, väčšinu z nich ani nepoznám. Tie správy sú nielen pre mňa, ale aj pre našich zamestnancov ako lúče prvého jarného slnka. Vyčaria mi na tvári úsmev a zahrejú pri srdci. Ďakujeme za každé jedno povzbudenie.
Niekto ma upozorní, že na fcb sa začína organizovať pomoc pre ubytovaných v karanténnom zariadení. Čoskoro nato ma osloví pani Zdenka, ktorá je plná nadšenia a do telefónu mi vyrozpráva svoj plán. Znie až neuveriteľne. Zorganizovať prostredníctvom ľudí pomoc pre ubytovaných repatriantov v našom zariadení. Hneď ma zahrnie otázkami typu: čo by ste najviac potrebovali ? ako vám vieme pomôcť ? čo môžeme priniesť ? Fúúúúú. Nie som pripravená na takéto „sólo kapre“-). Prosím ju o trošku času, aby som toto všetko mohla v pokoji premyslieť. Aby pomoc bola skutočne adresná a nebola v rozpore so všetkými predpismi, ktoré musíme dodržiavať.
Večer sa opäť spájam s pani Zdenkou. Myslím si, že sympatické by bolo keby sme im mohli darovať nejakú knihu, tajničky, sudoku. Časopisy na čítanie. Písacie potreby, spoločenské hry a určite by ich potešila káva.
Deň plynie opäť veľmi rýchlo, mám pocit, že tie naše hodinky stále bežia dopredu. V podvečer nás v kempe navštívi pán primátor mesta Dolný Kubín. Odovzdáva nám balíčky s rôznymi tlačovinami, perá, ceruzky, ochranné štíty a tiež niekoľko balíkov vynikajúcej praženej kávy z Krušetnice ( múzeum kávy). Je to milé prekvapenie a k tomu ešte aj voňavé. Ja sa veľmi teším ochranným štítom – tie sme ešte nemali a káve. Všetci, ktorí ma teraz poznajú sa smejú. Ja vôbec kávu nepijem, ale zato ju stále voniam . Tá vôňa je exkluzívna.
