Ráno ju zobudíme, tak ako je u nás zvykom v deň narodenín. S tortou a piesňou happy birthday.
Začínam deň ako každý iný. 5.30 budíček, ranný tréning, sprcha, pohár bylinkového čaju a raňajky. Okolo 8. 00 odchádzam do Kemp Tília Gäceľ skontrolovať našu pripravenosť. Od 12. apríla sme v pohotovosti a musíme byť pripravení v každú hodinu prijať repatriantov.
Ešte si prejdeme so všetkými zamestnancami ich úlohy, kontrola všetkých bezpečnostných opatrení. Akurát prišiel dodávateľ so surovinami. Ešte doriešiť pranie bielizne samozrejme v zmysle nariadení hlavného hygienika.
Všetko je pripravené. O 15.00 odchádzam domov. Dávam si neskorý obed. Uvarím si čaj a mám chvíľku len pre seba. O 16.00 mi zvoní telefón. Za posledné dni mi volajú samé neznáme čísla. Teraz je ten pocit ale úplne iný - tuším že je to tu. Volá mi koordinačné centrum z Bratislavy, že nám posielajú prvých repatriantov. Vlastne pán mi oznámil, viete oni sú už pred bránou – ospravedlňujem sa niekde sa stala chyba, že sme vám to neoznámili vopred. A tak som hodená do vody a začínam plávať.
Zvolať všetkých zamestnancov. Každý vie, čo má robiť – teraz to veľmi ocením, že nedostávam zbytočné otázky.
16.20 som v Kemp Tília Gäceľ. Môj kolega ma predbehol. Pred bránou stojí policajné auto a ďalší mikrobus. Vchádzam do kempu. S kolegom si vymeníme len pohľady – navzájom si v očiach čítame strach. No zároveň vieme, že už nie je priestor vrátiť sa späť. Vchádzame do recepcie. Prezliekame sa do ochranných odevov, rukavice, rúška, okuliare. Vynášame na stôl pri vchode dezinfekciu rúk.
Pokyny na registráciu majú repatrianti zavesené na bráne. Do zariadenia vstupujú po jednom. Vykonajú dezinfekciu rúk, samozrejmosťou je rúško. Pripravia si OP. Pristúpia k okienku č. 1 – registrácia. Toto miesto sme vytvorili tak, že sme na okná namontovali po celej výške okna plexisklo na spodnom okraji s malým otvorom na podanie OP.
Okrem základných informácií nám musia zverejniť aj telefónne číslo, telefónne číslo na osobu blízku, e-mail, ale tiež dátum a krajinu z ktorej prichádzajú. Tiež tu dostanú podmienky v ubytovacom zariadení. Na izbách majú pripravené prevádzkové poriadky ubytovacieho zariadenia v čase COVID-19.
Nezabudnem na tie vystrašené oči nášho prvého repatrianta. Bola to pani, vek okolo 60 rokov, pracovala ako opatrovateľka v Rakúsku. Bola tak vystrašená a asi unavená zároveň, že sa mi stále ospravedlňovala, že mi nevedela povedať svoje telefónne číslo, ani e-mail. Netrápte sa. Zajtra vám zavolám a dopíšeme údaje. Odovzdávam kartu od bungalovu, vysvetlím jej ako sa k svojmu bungalovu dostane a poprosím aby pristúpila k okienku č. 2.
Následne pristúpila k okienku č. 2 – meranie teploty. Aj tento priestor sme opatrili plexisklom a výrezom na teplomer. Inak bezdotykový digitálny teplomer sme museli pozháňať po vlastnej línii. Kolega jej odmeral teplotu a kričí mi 35,2 – pani veď vy ste podchladená !
Následne v tento deň k nám do zariadenia prišlo celkovo 29 repatriantov. Ženy, muži – rôzne profesie : opatrovateľky, strojní inžinieri, lodný kapitán, stavitelia detských ihrísk z Thajska, ale tiež chlapci z Oravy – stavební robotníci, ktorí sa vybrali do zamestnania v Nemecku, po prekročení hraníc ich vrátili späť a rovno do karantény. Veľa z nich je z regiónu Orava a Liptov. Všetci sú slušní, žiadne známky požitia alkoholu, sú vystrašení, uzimení a unavení z celého dňa. Niektorí boli na ceste viac ako 30 hodín. Všetci prišli k nám na osobných autách v sprievode policajnej hliadky.
Pre všetkých sme pripravili teplú večeru a na bungalovy sme rozdali čaj, cukor a rýchlovarnú kanvicu – určite im padne vhod šálka teplého čaju.
Čo sa týka stravy: Tá sa pripravuje v našej kuchyni reštaurácie Pod Lipami – varíme domácu stravu, každý deň čerstvú, žiadne polotovary. V nariadení máme že repatriant musí dostať tri jedlá denne – z toho jedno musí byť teplé. My sme sa rozhodli, že obed aj večera budú teplé. Strava sa nabalí do jednorázových obalov, vloží sa do termo-boxov, naloží do auta a zamestnanci v ochranných odevoch ich roznášajú pred dvere bungalovov. Položia, zaklopú. Po 1 minúte si repatriant stravu zoberie.
Je niečo málo pred desiatou hodinou večer. Som spotená, hladná a smädná. V recepcii nachádzam malú minerálku – nikdy mi tak veľmi nechutila. Náš deň zďaleka nekončí. Musíme všetko vydezinfikovať – od ochranných odevov, cez vstupnú bránu, plexisklá, stolík. To nám ešte trvá takmer hodinu. Túžim po teplej vani, šálke voňavého čaju. Vlastne neviem či som hladná. Až teraz si uvedomujem, že sme mali doma narodeninovú večeru – dúfam, že mi odpustia.
Prezliekame sa a odchádzame domov. Obaja s kolegom sme plní emócií, ale aj vyčerpania.
Prichádzam domov niečo pred jedenástou v noci. Doma ma čaká losos s grilovanou zeleninou a všetci sú ešte hore. Ďakujem za jedlo, ktoré mi však akosi nejde dole krkom. Potrebujem sprchu. Všetky veci idú rovno do práčky. V sprche som dlho, neviem čo chcem ešte zo seba umyť. Do postele sa dostávam pätnásť minút po polnoci. Som unavená a predsa sa mi nedá zaspať. Hlava ešte stále pracuje na plné obrátky. Zaspávam.
Zvoní telefón. Je 1. 10 a volá mi naša recepčná, že k nám vezú ešte dvoch repatriantov. Následne hneď mi volajú z riadiaceho centra že máme pred bránou ešte dvoch ľudí. Vstávam. No v tom si uvedomím, že nemám kľúče od recepcie, zobral si ich kolega. Volám mu. Vstáva a ide do kempu ich ubytovať. Ostaň v posteli, ja ich ubytujem – Kofo, ďakujem.
Opäť sa pokúšam zaspäť. Oči sa mi zatvárajú o pol tretej ráno. Musím si oddýchnuť, takto asi budú vyzerať moje nasledujúce dni.
