Bolo to niekedy v roku 2015, keď som sa stala majiteľkou lúky a žiadalo sa mi vysadiť ovocný sad. Presne taký v akom som trávila u mojich starých rodičov celé detstvo.
Vtedy ako dieťa som netušila, že to čo zažívam u mojich starkých sa odborne volá permakultúra – podľa nich to bol len zdravý sedliacky rozum. Pamätám si na svojho starého otca, ktorý bol veľmi skromný, neskutočne pracovitý človek, no zároveň tak krásne citlivý na všetko okolo seba. A stará mama - malá, drobná žena, večne usmiata a milá, rozdávajúca lásku a chleba so šmalcom a cibuľou.
Na ich záhrade nikdy nechýbalo ovocie, zelenina, všakové chutné bobuľky, ktoré sme ako deti používali na jedenie, ale viac ako strelivo pri rôznych hrách ;). Ale tiež to boli domáce zvieratá, voda zo studničky, voňajúce kvety, pokosená lúka a neodmysliteľná plátená vreckovka, ktorú mal vždy môj starý otec po ruke. Bola jednoducho na všetko. Na sopeľ, na utretie sĺz, na vyčistenie rozbitého kolena, ale tiež ako ochrana pred slnkom a v neposlednom rade ako myš, ktorou nás ako deti vedel rozveseliť. Počas obednej siesty od jari až do jesene vždy spával von, vo svojom dvore, na svojej zemi. Vždy mi vravel, že svoju zem potrebuje vidieť a cítiť, potrebuje sa jej dotýkať a byť s ňou v spojení. Moc som tomu nechápala – mala som niečo viac ako osem rokov a jediné čo ma zaujímalo bolo, či môžem malých zajacov, mačiatka, kuriatka, jednoducho to – čo práve vtedy bolo malé, voziť v kočíku ;). A iste, že som vozila. Lebo starý otec tam bol vždy pre nás.
Ešte jedna spomienka mi rezonuje v súvislosti s mojim detstvom na dedine. Volali sme to varštať ( stolárska dielňa). Do varštate sme mohli chodiť len v sprievode starého otca a v správnom oblečení. Ja som mala kabátik monteráčik, ktorý bol vždy zavesený na začiatku schodov do varštate. Tu sa odohrávali všetky tajomné príbehy, tu sa riešili a rozprávali všetky tajomstvá a tu sa vždy aj varilo pre všetku hydinu aj pre prasiatko. Starý, veľký parák plný všakovakých dobrôt pre prasiatko a pre nás ;). Všetky vnúčatá sme v čase varenia švábky v paráku sedeli na ponku vo varštati, a kým sa táto dobrota uvarila, so zatajeným dychom počúvali príbehy z detstva nášho starého otca a čakali na tú horúcu a práve uvarenú švábku. Starý otec nám ju takú horúcu vyhadzoval priamo z paráka a ten najmladší z nás musel vždy utekať po maslo a soľ ku starej mame. Tá sa vždy smiala, že opäť prasiatku nič neostane – lebo táto švábka uvarená v paráku, to bola po chlebe so šmalcom a cibuľou naša najlepšia pochúťka.
A odrazu tu bol rok 2015 a ja stojím v miernom svahu na mojej vlastnej lúke o veľkosti 20 árov a túžim mať prírodnú záhradu a ovocný sad taký v akom som strávila moje detstvo.
Uvedomujem si, že na založenie sadu, záhrady, nie som odborne zdatná a tak si volám na pomoc kamaráta googla. A vyskočí na mňa meno Patrícia Černáková. Čo mi o nej prezradil internet ? Diplomovaná permakultúrna dizajnérka, absolventka odboru Záhradná a krajinná architektúra SPU Nitra, spolulektorka kurzov permakultúry v SR i ČR, dcéra Karola Končka - priekopníka permakultúry v Československu. Doslova hltám všetky možné články, kde je o Patrícii popísané a potom už je len krôčik k tomu, aby som zdvihla telefón a požiadala o pomoc.
Stretli sme sa osobne na jeseň roku 2015 na mojej lúke v Párnici. Prišla so svojim partnerom Tinom a s malou dcérou. Prvý dojem ? Mladá, veľmi chladná, odmeraná žena, ktorá mi veľmi jasne bez príkras a otvorene povedala, že ona nie je režisérom relácie „ Snívajte s nami“. V ten deň som dostala súkromnú prednášku o permakultúre a to ešte aj z úst tej najpovolanejšej. Odhliadnuc od sympatií, či nesympatií, hltala som každé jej slovo. A čím viac rozprávala a vysvetľovala, tým mi bola viac sympatická.
Môj sen - to bude niekoľko rokov tvrdej a poctivej driny a následne nikdy nekončiaca práca. Že najprv musím mať svoju lúku prečítanú, musím poznať všetky prírodné javy, ktoré v nej prebiehajú, musím ju vidieť a pozorovať vo všetkých ročných obdobiach a potom môžem začať tvoriť prírodnú záhradu. Že moja záhrada nie je len o ovocných stromoch, zelenine, bylinkách, ale je aj o zvieratách, je o vode, vetre, slnku o pôde, je aj o všetkých štruktúrach, je o zónovaní, o analýze, o výškovom plánovaní, o vývoji, stohovaní, diverzite, o limitoch spotreby a v neposlednom rade o človeku. Patrícia v ten deň zasiala vo mne semienko zvedavosti. A to začalo klíčiť ....
