Mohol by to byť celkom pokojný víkend. Okolo obeda mi volá pani Zdenka, že pomoc od ľudí má nabalenú v aute.
Stretávame sa priamo v kempe. Je niečo po 13.00 a ona začína z auta vykladať krabice. Veľa krabíc. Knihy, časopisy, krížovky, sudoku, perá, ceruzky, krabica s vlnami a háčikmi a ihlicami , krabice s čajom, kávou, keksikmi, rôzne hygienické potreby, spoločenské hry a ..................... určite som ešte niečo zabudla. Je to veľká kopa. Toto vám posielajú ľudia z Dolného Kubína a okolia, aby ste to odovzdali ľuďom ubytovaným v karanténe. Nech im čas rýchlejšie a krajšie plynie. Poviem vám, ten pocit bol neskutočný. Pani Zdenku som videla prvýkrát v živote. Nič o nej neviem, netuším čo robí, kde pracuje, kde býva a zrazu je tu. Stojí predo mnou a odovzdáva mi plné krabice. Cítim veľkú vďačnosť a zároveň obrovskú pokoru. Neviem, kto všetko sa skrýva za touto pomocou, všetkým v mene zamestnancov nášho kempu zo srdca ĎAKUJEME
Teraz ma čaká tá milá povinnosť. Rozdistribuovať tieto dary pre ubytovaných. Veľmi rada. Balím podľa toho, či sú to ženy, muži, podľa veku a každému niečo sladké. Tak vznikne 9 balíkov, ktoré putujú do bungalovov. Samozrejme s informáciou, že tieto dary dostali od dobrých ľudí z Oravy. Lebo skutočne tu na našej Orave sa ľudskosť ešte stále nosí.
19. apríla – Zobúdzam sa do chladivého rána. Je skutočne zima. Dnes spoločné raňajky s rodinou. Sme všetci spolu, čo už od plnoletosti našej najstaršej dcéry je veľká vzácnosť. Dnes by sme chceli stráviť spoločný rodinný deň. Verím, že tento plán bude reálny.
V poobedňajších hodinách sa plány menia. Privážajú nám ďalších repatriantov. Ide sa pracovať. Ale už je to iné, ako prvýkrát. Už máme systém, vieme čo treba urobiť prvé, čo následne, celkom nám to ide. Jediné čo nikdy nevieme, kedy, myslím o ktorej hodine príde ten posledný. V nedeľu prichádza tesne pred polnocou.
Vonku je riadna zima. Sú tak 2 stupne nad nulou. Nebo je posiate hviezdami a ešte čímsi. Kofo fajčí. Ja sa zohrievam vnútri. Kričí, ako o život. Najprv to ignorujem, jeho srandičky už poznám. Fakt sa mi spod tej deky nechce. Jeho krik je však neúprosný. Bojím sa že zobudí všetkých ubytovaných. Vychádzam zabalená v deke. Čo hučíš? Pozri, pozri. Čosi sa na nebi deje. Vyvrátim hlavu do neba a............ Skutočne nado mnou letia hviezdy, všetky po tej istej vesmírnej dráhe, v rovnakých rozostupoch. Rátaj, kričí Kofo a uteká po telefón. Kým príde som pri čísle 31. Čo to je ? Netušíme. Hľadíme na oblohu a zároveň rozmýšľame, čo sa to dnes vo vesmíre deje.
