Vždy som túžil beztrestne písať svoje názory. Nikdy som sa však k tomu nedostal. Neexistuje totiž médium, v ktorom by boli páve osobné názory žiadúce, ba priam očakávané. A hlavne nezávislé. Novinár (čo sa snažím tváriť, že som) by mal byť nestranný a mal by sa vedieť odosobniť prakticky od každej témy. Občas to zachádza až tak ďaleko, že je z neho len prepisovací stroj.
Niekedy mám takú obrovskú potrebu vykričať do sveta, že to, čo sa deje nie je s kostolným (mešitným, synagógovým alebo straníckym) poriadkom. No ale nie je ako. Aj keď sa na Slovensku hrdíme pluralitou názorov, nič také tu neexistuje. Noviny sú pod vplyvom vydavateľov a tým ide iba o zisk a nie o nejaký pokrok spoločnosti. Akákoľvek diskusia, ktorá by mohla iba trošičku poškodiť ich záujmy je neprípustná. O televíziách ani nehovorím. Tam je to ešte horšie. Tak som sa aj ja pridal do spoločnosti neuspokojených pisálkov, ktorí občas nad svojimi textami masturbujú, alebo by aspoň podľa reakcií v niektorých diskusiách masturbovať mali. „Mojimi“ témami budú najmä médiá, veď tým na Slovensku rozumie predsa každý. Občas sa opriem aj do nechutných vysokoškolských študentov, ktorí iba vyžierajú túto krajinu a po skončení školy aj tak zdupkajú za hranice rodnej hrudy. Bez inkvizičného mučenia sa priznám, že nie som veriaci. Aspoň vo význame rešpektu voči cirkvi. Preto zhreším. Určite poruším prvé a druhé prikázanie. Sľubujem, že keď dôjde na šieste prikázanie, tak vás o tom NEBUDEM informovať.
Som idealista. Verím, že spoločnosť môže byť lepšia. Vedeckofantastické filmy boli vždy moje. Nikto tam netrpel nedostatkom, všetci mali zabezpečené základné životné potreby a ich hlavnou a v podstate jedinou starosťou bolo intelektuálne osvietenie. Takej spoločnosti sa nedožijem. Uvedomil som si to 4. mája 2005. Bolo 20.36 hod. Pred očami na televíznej obrazovke sa mi vtedy mihali glamour manželia s dobrým vkusom a do uška mi spievali pesničku od Suzzi Quatro. Zalomcovalo to mojou dôverou v zdravý rozum, spravodlivý svet a žuvačky bez cukru. Mám rád Lasicu a Satinského. Najmä Julov zmysel pre absurdný humor, keď doťahoval situácie do tých najnepredstaviteľnejších extrémov. S tým ruka v ruke ide Monty Python. Pre mňa sú doslova bohovia. Ich fotografie mám vyvesené nad posteľou a každý deň pred spaním sa každému pokloním. Pred tým si však povinne zahrám na saxofón s Lisou Simpsnovou, Marge mi porozpráva, čo je nové v meste, s Homerom sa nadlávime sladučkých šišiek a zapijeme to Duffom. Malej Meggie zaspievam uspávanku a Bart ma stihne za päť minút rozčúliť pre roztrhané plagáty Monty Python. Spokojný a intelektuálne naplnený si vtedy ľahám do postele a snívam o sexe zadarmo.
