Pred rokom sme sa nás niekoľkí Slováci rozhodli, že navštívime na pár dní USA. Bola to vlastne moja myšlienka. Ja som v USA už bol a to v 93 roku v Dallase a Denveri .Povedali sme si, že ideme do New Yorku a Washingtonu lebo tam ešte nikto z nás nebol.
Keďže som bol v Bosne a Hercegovine asi 10 rokov, pripojili sa k nám aj niektorí mladí ľudia z Bosny a Hercegoviny, ktorí majú chorvátske občianstvo. V tomto našom bláznivom pláne, keďže všetci ľudia pracujú, sme sa rozhodli ísť tam len na šesť dní. Urobíš tisíce kilometrov, prejdeš kontinenty a to všetko len na šesť dní.
Podmienky pre život v Bosne nie sú veľmi ideálne, Daytonská dohoda o usporiadaní Bosny a Hercegoviny nefunguje veľmi dobre, nefunguje ani politicky, ani ekonomicky. Podľa môjho názoru je tam nezamestnanosť vysoká, myslím, že až okolo 60 percent, mzdy sú tam strašne malé. Ľudia z Bosny doslova utekajú. Keďže Chorváti žijúci v Bosne majú aj chorvátske občianstvo a Chorvátsko je v Európskej únii, bez problémov môžu pracovať kdekoľvek v Európskej únii. Samozrejme, mnohí túto možnosť už aj využili a žijú v Nemecku, Rakúsku, Belgicku, Holandsku atď. A nechcú sa vrátiť, pretože svoju budúcnosť v Bosne nevidia.
Slováci pre turistickú návštevu do USA nepotrebujú víza, ale Chorváti áno. Mali ísť s nami nejakí chalani, ktorí pracujú a žijú v Nemecku a jeden mladý pár, ktorý žije v Nemecku niekoľko rokov.
Čítal som na tému o udeľovaní Amerického víza veľa článkov o arogancii Američanov, ktorí môžu ľahko a bez akéhokoľvek dôvodu odmietnuť vydať turistické vízum. Neveril som tomu.
Upozorňoval som Chorvátov, aby vyplnili formulár pre turistické víza pravdivo, nezatajovať nič, pretože nemáme čo skrývať. Cestujeme v máji (vlastne to je za pár dní), vyrážame v stredu a nasledujúci pondelok večer už sedíme v lietadle smerom naspäť do Európy. Priznám sa, že za tých chalanov, som sa obával, že nedostanú víza a za mladý manželský pár Dražena a Ancelu B. nie, lebo oni mali veľký dôvod dokázať, že sa z USA vrátia, pretože mysleli u svojich rodičov v Bosne nechať svoje malé dve deti. Dražen bude mať tento rok 29 rokov a jeho manželka 28. Majú tri a pol ročnú dcéru a rok a pol ročného chlapca.
Všetci podali žiadosť o vízum na veľvyslanectve USA v nemeckom Frankfurte. Chalani nemali problém získať víza, manželský pár víze nedostala, s odôvodnením, že neposkytli dostatok dôkazov na návrat.
Ale ja som rozmýšľam, naozaj nedali dosť dôkazov na to, že sa vrátia? Nechávajú malé deti u svojich rodičoch, nie je to dostatočný dôkaz na to, že sa vrátia? Neviem ako ja to v Amerike, možno tam deti nič neznamenajú, ale tu v Európe je to obrovský dôkaz, že neostanú v USA.
Američania sú určite presvedčení, že všetci, ktorí chceme navštíviť Ameriku, tu chceme aj zostať. Američania si myslia, že tam je raj na zemi, ale počul som, že v Amerike žije veľa ľudí v karavanoch celý život. Ja mám 50 rokov, ale v Európe som ešte nevidel spať ľudí v karavanoch, dokonca ani v chudobnej Bosne, jedine ak nie sú na dovolenke.
Dražen a Ancela B. sú spokojní v Nemecku, manžel má dobrý plat, rodičia nie sú strašne ďaleko, nevidia dôvod, aby išli žiť do Ameriky. Im to bol životný sen vidieť aspoň krátko Ameriku, vidieť tie obrovské mrakodrapy a ako žijú Američania. V Európe je pre nás zaujímavé pozerať v televízii, ako Američania kúpia drevené chatrče, prevezú ich kamiónom a potom opravia na pekné domy. Pre nás je aj zaujímavé, že takéto domy aj niekto kupuje. V Európe by nikto také domy nekúpil.
V roku 2002 som bol v kanadskom Toronte. Spalo nás viacerí u jedného človeka, ktorý bol rodom z Chorvátska, ktorý tam žil už veľa rokov a pamätám si ako sa chválil, že po tridsiatich rokoch sa mu podarilo postaviť ten dom. Žil v tom dome len mesiac. Stala sa mi tam jedna veľmi kuriózna vec. Keď som bol na záchode chcel som sa vyzuť, oprel som sa o jednu stenu a na moje prekvapenie sa múr pohol o niekoľko centimetrov a takmer sa zrútil, čo ma šokovalo a vystrašilo. Môžete si predstaviť, ako som sa cítil a preto som rýchlo tajne vošiel do ich susednej spálne, aby som zatlačil stenu naspäť. Takéto niečo som ešte nezažil, čiže to tak asi vyzerá, že v Amerike, keď sa nahneváš, môžeš zbúrať polovicu svojho domu. Vtedy som si pomyslel, že teraz viem, prečo v Spojených štátoch uragán odnesie celý dom, lebo sú postavené tak ako keby boli z kartónu.
Ale ja nie som tu na to, aby som kritizoval životný štýl Američanov alebo ich politiku. Majú svoj vlastný životný štýl, a keď im to tak vyhovuje, tak je všetko v poriadku..
Američania sú presvedčení, že Amerika je rajom na zemi. Ale ja som málo skúmal, či je to tak. Prekvapil ma jeden článok o tom ako je platená materská dovolenka v rôznych európskych krajinách a v USA, alebo lepšie povedané aké majú podmienky matka a otec keď sa im narodí dieťa. V európskych krajinách dostáva matka na materskej dovolenke 75% až 100% v porovnaní s tým, čo zarobila pred pôrodom a to po dobu troch mesiacoch od narodenia (v Španielsku) až po jeden rok (v Rakúsku) a tento poplatok môže byť aj viac ako 2 000 euro mesačne, spolu s množstvom ďalších výhod, ako sú rodinné prídavky, atď.
V USA neexistuje rodinná dovolenka a rodičia pri narodení dieťaťa nedostanú nič. A to nejdem hovoriť o sociálnej pomoci zamestnaním napríklad v Anglicku, Nemecku alebo vo Francúzsku. V niektorých krajinách Európy sú sociálne dávky naozaj veľké a možno je aj lepšie, že Američania nevedia nič o tom, aby sa zajtra nestalo, že Američania začnú emigrovať do Európy.
Týmto všetkým chcem povedať, že: my v Európskej únii nemáme potrebu utekať do Ameriky. Podmienky sú tu v mnohých veciach lepšie ako v USA. Vraciam sa ale k tomuto nášmu chorvátskemu manželskému páru Draženovi a Ancele B. Keď im bolo vízum zamietnuté, okamžite im povedali, že môžu opäť požiadať o víza a znovu zaplatiť vízový poplatok vo výške 144 eur. Oni tu žiadosť aj znovu vyplnili a okamžite poslali na Veľvyslanectvo USA v Záhrebe, ale keď počuli skúsenosti iných manželských párov z Chorvátska, rozhodli sa nepokračovať. Letenky aj ubytovanie už zaplatili, investovali už do toho asi 1500 eur, všetko im prepadlo.
Počul o jednom manželskom páru, kde manžel pracuje v Amerike. Jedného dňa pozval celú rodinu, priateľov. Všetci dostali víza, ale jeho manželka nie.
Preto sa ja pýtam: Prečo je to tak? Tieto manželské páry z Chorvátska, člena Európskej únie, predstavujú hrozbou pre americkú bezpečnosť? Bolo by zaujímavé vidieť, koľko manželských párov z Chorvátska dostalo víza do USA v minulom roku 2018? Zdá sa, že táto štatistika je nám známa: nikto. Manžel alebo manželka, ak tam cestujú sami, dostanú víza bez problémov, ale ak idú spolu de facto nemajú žiadne šance.
Veľvyslanectvo uviedlo, že nepriniesli dostatok dôkazov na to, že sa vrátia. Zaujímalo by ma však: existuje dôkaz vďaka ktorému by získali tie turistické víza? Moja odpoveď je, že taký dôkaz prakticky neexistuje.
Vo svete aj v Európe rastie nenávisť voči USA, čo je mi ľúto. Nie sú si Američania veľkou zásluhou aj sami za to kriví? Pozrel som sa na tvár tohto manželského páru a ich hlboké sklamanie, keď opakovane odpovedali: sme rovnakí ako tí teroristi, ktorí sú tak zjavne hrozbou pre americkú bezpečnosť? Hrozné a na zaplakanie.
