Naša cesta teda začala odletom z Viedne do Dubaja, odkiaľ sme pokračovali priamym letom do Bangkoku. Celkovo teda 12 hodín letu + 4 hodiny v Dubaji na letisku.
Z letiska sme sa potrebovali dostať do nášho zabookovaného Hostelu na jednej z najrušnejších ulíc Bangkoku - Charoen Krung. Čo je na Bangkoku super - tak to je možnosť dostať sa z letiska do mesta nadzemným vlakom - linkou City Line. V čase nášho príletu (o 13.00 hod local time) sme vystihli akciové lístky na transfer do mesta - a tak namiesto 45 bathov sme platili len 20 bathov (cca 0,5 €) na osobu.
Ono - musím trochu poopraviť poslednú vetu - na City Line sa nekupujú lístky ale tokeny:
Po cca pol hodinke jazdy sme boli na stanici Phaya Thai odkiaľ sme prestupovali na lokálne nadzemné vlaky. Cca asi tak hodinku nám trvalo, kým sme sa z letiska dostali až k nášmu hostelu - bez nutnosti využiť taxíky, resp. Tuk Tuky.
Už počas jazdy vlakom sme si všímali miestnú architektúru a spôsob vedenia elektroinštalácie, ktorý bol dosť odlišný od toho, akým spôsobom je to riešené u nás - takže pre nás to bol prvý z kultúrnych šokov tejto milej krajiny :).
Nakoľko bolo relatívne málo hodín, vybral sme sa ešte v daný deň do mesta na prechádzku a hlavne na miestnu železničnú stanicu zakúpiť lístky na cestu do Chiang Mai. No a cestou na stanicu sme prechádzali kadejakými zakutiami...
Cestou zo železničnej stanice sme zavítali do čínskej štvrte, ktorá je relatívne blízko stanice. Práve sa už schyľovalo k večeru - a to znamená oživenie "street food" predajní.
Plán na nasledujúci deň bol jasný - vidieť čo najviac z Bangkoku - a hlavne teda Grand Palace a Wat Po (ležiaceho Budhu). Na recepcii nášho hostelu sme dostali veľmi cenné informácie ako sa čo najefektívnejšie dostať k pamiatkám, ktoré sme mali záujem vidieť. Zároveň nás slečna vystríhala na čudné praktiky niektorých tuk tuk vodičov, resp. pouličných predajcov, ktorí informujú návštevníkov, že pamiatky sú zatvorené - ale že oni vám zabezpečia prehliadku iných pamiatok, ktoré vám zakreslia priamo do mapy - a ani sa nenazdáte - už pri vás stojí tuk tuk s vodičom... A že iba za 20 bathov na osobu nás povozí po všetkých pamiatkach... áno - je to pekné, len počítajte s tým, že sa zastavíte v zopár obchodoch s kadejakým pochybným tovarom, ktorý vám budú núkať... Táto informácia bola pre nás veľmi cenná, nakoľko počas jedného dňa sme natrafili na dva takéto prípady.
No ale poďme k samotnej ceste za pamiatkami, a dopravou k nim. Najefektívnejší /a aj najlacnejší/ spôsob dopravy k pamiatkám bol pre nás po vode - lodnou MHD.
Asi tak 5 minút peši od hotela sme mali prístavisko, kde v pravidelných - asi tak 20 minútových intervaloch prichádzali lode premávajúce po toku rieky Chao Phraya - za 15 bathov na osobu sa odveziete koľko zástavok len chcete - a zároveň máte krásny výhľad na Bangkok.
Alternatívou však je aj možnosť zapožičania súkromných lodí a povoziť sa po rieke týmto plavidlom - možností je dosť, nakoľko na každom prístavisku bolo niekoľko chlapíkov s ceduľami, ktorí lákali turistov na tieto lode.
Poďme teda k samotným pamiatkám.
Grand Palace - Veľký palác. Tak prvý "zážitok" z tlačenice a preľudnenia nastáva práve pri prehliadke tohto komplexu. Ani vstupné vo výške 400 bathov a horúčavy okolo 33 °C neodradia to množstvo ľudí / vrátane nás :)/ prezrieť si túto pamiatku.
Komplex sme si teda pochodili aj vrátane numizmatického múzea, ktoré by návštevníci určite mali navštíviť. Naše kroky viedli následne k ďalšiemu Watu - Wat Po - kde sa nachádza ležiaci budha.
Cestou k tomuto komplexu sme prechádzali okolo kruhového objazdu, uprostred ktorého bolo veľmi zaujímavé súsošie.
Wat Po
Vstupné do tohto komplexu, kde je možné vidieť 37 m dlhého ležiaceho budhu bolo oproti Grand Palacu omnoho lacnejšie - plus ako bonus - ku každej vstupenke dostal návštevník jednu fľašu vychladenej minerálky grátis. Padla veľmi vhod v tých horúčavách :).
V tomto zaujímavom komplexe sa nachádzali veľmi pekné architektonické prvky.
Po prehliadke tohto chrámu sme sa vybrali smerom k Dusitskému parku. V tamojšom paláci prebiehala expozícia výrobkov vyprodukovaných ľuďmi, z chudobných oblastí. Program podpory bol vyhlásený kráľovnou a aj samotná expozícia sa konala pod jej záštitou. Zaujímavosťou bolo, že do expozície v paláci sa moholo vojsť iba v primeranom oblečení. U mužov boli neprípustné napr. krátke nohavice, u žien zase akékoľvek nohavice. Možno to bolo len zámienkou - pretože hneď pri vstupe a pokladni bol obchodík, kde sa dali za 40 bathov kúpiť také kúsky plátna, ktoré sme si previazali okolo pásu - s týmto nás už s radosťou pustili dnu.
Dnu sa však vôbec nedalo fotiť - takže foťák, mobil a všetky veci museli ísť pred vstupom do skriniek. Expozícia bola fakt úchvatná. Bolo tam možné vidieť rôznorodé techniky ručných prác - vyšívané obrazy, šperky, nábytok, koberce...
Odtiaľto naše kroky smerovali smerom k parku Chitralada, kde sa mal nachádzať rovnomenný palác. Zhodou okolností - cestou sme natrafili na jednu z množstva "pouličných reštaurácií". Tak sme sa tam zložili a snažili si vybrať z jedálneho lístka písaného thajsky nejaké to jedlo na obed... Tentokrát to vyhralo Phad Thai - za 40 bathov. Až keď sme si sadli na tejto rušnej ulici, pozrel som cez cestu, kde bola smerová tabuľa označujúca Parlament.
Tak - takúto "Parlamentku" by mohli zriadiť teda aj u nás na hradnom kopci...
Veľký sprievodca Thajskom nás po tomto obede nasmeroval k parku Chitralada. Tento park v tvare štvorca bol zaujímavý... Už keď sme sa k nemu blížili, tak v každom rohu predmetného parku stáli ozbrojení vojaci. Hm... takže za opevnené múry, za ktorými sa mal skrývať park sa teda asi nedostaneme. Tak aj bolo - park sme obišli celý dookola, avšak pri každom vchode stála stráž, ktorá nevyzerala, žeby nejakých návštevníkov chcela pustiť dnu :) No a príčina? V paláci sídli Kráľ (Bhumibhol) Rama IX. s Kráľovnou Sirikit.
Otázkou dodnes ostáva, že ako sa do tohto parku a k samotnému palácu dostali chlapci z National Geographic...
No - ale keď už sme pri kráľovskej rodine - tak fotky kráľa a kráľovnej majú vyvesené na viacerých miestach - miestnych trhoch, vlakových staniciach, križovatkách a na podobných miestach, kde je veľká koncentrácia ľudí.
Nakoľko deň nám ubehol ako voda - začali sme sa pomaličky premiestňovať smerom k našej obľúbenej forme cestovania - lodnej MHD. Cestou sme sa ešte chceli zastaviť v jednom wate - Wat Benchamabophit. Bolo už okolo 6-tej hodiny, keď sme sa dostali k tomuto chrámu. A práve v Thajsku sú pamiatky otvorené pre verejnosť do 5-6 hodiny. Potom sú sprístupnené iba mníchom. Návšteva tohto chrámu práve v nás zanechala asi najväčší zážitok z celého Bangkoku. Žiadni turisti naokolo, len zborový hlas modliacich sa mníchov do ticha prichádzajúceho večera.
Posedieť si na konečne vychladnutom mramore, zavrieť oči, a započúvať sa do spevu modliacich sa mníchov bola krásna bodka za náročným dňom v Bangkoku.
Večer už následovalo balenie pred cestou na sever, ktorú sme mali naplánovanú na ďalší deň ráno... O samotnej ceste do Chiang Mai, trekkingu v džungli, škole varenia ale aj o plážach na juhu Thajska budem písať v jednom z nasledujúcich blogov...
