Začať musíte tam, kde sú. To znamená, že si musíte nájsť miesto, kde sa zvieratá radi a často zdržujú. Srnky sú v tomto pomerne stabilné. Pokiaľ ich niekto neruší, môžete ich nájsť deň čo deň na tom istom mieste.
Mne osobne vyhovuje najviac podvečer, kedy zapadajúce slnko vytvára častokrát zaujímavé farby.
Problém, s ktorým sa často borím, je svetlo. Ak chodíte po lese s fotoaparátom, tak rýchlo prídete na to, že aj za slnečného dňa je v hustom lese svetla pomerne málo. Čo častokrát znemožňuje, alebo aspoň obmedzuje možnosti urobiť lepšiu fotografiu. Ak máte na výber viac možností, vyberte si také miesto, kde máte dlhšie slnko alebo krajšie prostredie.
Keď už máte vhodné miesto, je na Vás, akú si zvolíte taktiku. Či budete na zvieratá čakať alebo sa k nim pokúsite priblížiť. Ja používam kombináciu oboch. Ale omnoho úspešnejší som pri približovaní. Je to logické, pretože máte väčšiu pohyblivosť a tým viete pružnejšie reagovať na vzniknutú situáciu. Nevýhodou je, že sa takýmto spôsobom len veľmi zriedka dostanete k zvieratám na dostatočne krátku vzdialenosť.
Na to, aby sa mi to podarilo, používam niekoľko "fígľov".
Pravidlo číslo jeden znie: nehýbte sa. Akonáhle srnky zaregistrujú Váš pohyb, je po šanci sa k nim priblížiť. No hej, ale ako sa nehýbať a priblížiť sa k nim?
Pohybujte sa vtedy, keď sú zaujaté inou činnosťou. Takou činnosťou býva často pasenie. Pokiaľ majú všetky hlavy dole, máte šancu sa nepozorovane presúvať.
Choďte priamo k nim. Možno to vyzerá ako hlúposť, ale zvieratá si oveľa ťažšie uvedomia, že ste sa pohli, keď pôjdete priamo k nim ako keď sa budete pohybovať do strany. Samozrejme, ak je medzi Vami a zvieratami prirodzená prekážka, môžete ju využiť ako úkryt. Ale pozor, srnky majú veľmi dobrý zrak a sluch a vidia veľmi dobre i cez kríky.
Ak Vás spozorovali, zostaňte nehybne stáť. Málokedy sa vyhnete odhaleniu, preto je dôležité zostať i naďalej nehybný. Srnky pomerne častokrát hrajú svoje divadielko. Začnú "brechať" a provokatívne poskakovať s úmyslom vyprovokovať "predátora". Ak sa nič neudeje, vzápätí sa ukľudnia a ľahko sa môže stať, že sa k Vám vrátia z čírej zvedavosti. Nepôjde im totiž do hlavy, že čo ste to za predátora, čo neútočí. Pre Vás sa tým otvára vynikajúca príležitosť srnky vyfotografovať zblízka. Neraz sa mi stalo, že sa srnky vrátili, pásli sa kúsok odo mňa, alebo si dokonca ľahli do trávy neďaleko mňa, chrbtom ku mne. Ako predátor som zlyhal a tak mi venovali omnoho menej pozornosti ako predtým.
Je tu ešte jedna možnosť, ako zareagovať pri odhalení. Ale nie vždy funguje. (Ako všetko v tomto článku.) Ak Vás odhalili a ste od nich ešte dosť ďaleko na to, aby sa cítili ohrozené, máte šancu zahrať si divadielko. Upútajte ich pozornosť. Ja na to používam statív fotoaparátu. Otočím sa k nim chrbtom alebo bokom a začnem si ho rozkladať hoci i uprostred lúky. Stalo sa mi, že ich to upútalo natoľko, že sa ukľudnili, vrátili sa späť a pokojne sa pásli. Finta je v tom, že pokiaľ ste "predátor", ale neútočíte, tak neohrozujete. Takto napríklad je možné vidieť pásť sa spolu jelene s medveďom na jednej lúke. Proste hráte predátora, ktorý si ich nevšíma a zaujíma sa o to, aby sa "napásol" a nie o nich. Hráte nezáujem.
Podobnú taktiku môžete niekedy použiť i na priblíženie k zvieratám. Tentokrát ale nebudete svoj pohyb maskovať. Pôjdete akože pomimo. Vaša trasa bude jasne čitateľná, nejdete k nim, len prechádzate okolo a nevšímate si ich. Často pri tom spozornejú a budú Vás sledovať. Ale tým, že nejdete priamo k nim, nebudú sa cítiť ohrozené a niekedy si Vás takto môžu pustiť k sebe relatívne blízko. Problém nastane vtedy, ak zastanete. To môžu vyhodnotiť ako stav ohrozenia a dajú sa na útek. Takže ak prechádzate okolo, musíte byť presvedčivý, prechádzať okolo a nevenovať im pozornosť. Stalo sa mi, že som takýmto správaním srnky natoľko poplietol, že mi umožnili prejsť okolo nich a následne si rozložiť statív a oni prišli za mnou. Fígeľ bol v tom, že som poznal ich obvyklú trasu, takže som ich takýmto spôsobom obišiel a predbehol a čakal som ich už na mieste, kde sa radi pasú. (Chutná pastva, iné zloženie bylín na lúke a pod.)
Využívajte prirodzené úkryty, akými môžu byť nerovnosti, kríky, trsy trávy a vynikajúcim úkrytom sú stromy. K stromu sa niekedy stačí postaviť a stáť. Ako hovorieval Ander z Košíc: "Ta drevo jak drevo." Pokiaľ sa nebudete hýbať, srnky Vás budú považovať za súčasť stromu. Úkryt by Vás mal nielen dobre ukrývať, ale nemal by Vás ani výrazne obmedzovať v pohybe a zároveň by nemal byť hlučný. Hustý krík je síce vynikajúcim úkrytom, ale praskajúce konáriky a suché popadané lístie Vás prezradí viac, ako keby ste stáli nehybne na otvorenej lúke. Naviac zvieratá sa boja viac toho, čo nevidia, ako "predátora", ktorého majú pod dohľadom.
Buďte opatrní, aj keď v lese môžu číhať na človeka rôzne nebezpečenstvá, tým najväčším pre Vás stále zostáva človek. A to obzvlášť pri fotografovaní v prírode, kedy sa snažíte ukrývať pred zrakmi zvierat, ale tým i pred zrakmi ľudí. Ja osobne sa vyhýbam miestam s častým výskytom poľovníkov. I napriek tomu sa mi už stalo, že poľovník vystrelil doslova na druhej strane kríkov. (A nikdy presne neviete, či nestrieľa vaším smerom.) Poľovníci sú často podgurážení a stáva sa im, že nerozoznajú jeleňa od diviaka. Ľahko sa môže stať, že si Vás pomýlia s divou zverou. A na rozdiel napríklad od toľko obávaných medveďov, ktorých je na Slovensku odhadom niekoľko stoviek, poľovníkov je rádovo 50 - 60 tisíc. Pravdepodobnosť stretu je tým oveľa vyššia a aj následky bývajú často tragickejšie.
Ešte by som sa rád pristavil pri pachových stopách. Zo skúseností, ktoré mám, im v prípade srniek nepripisujem až takú dôležitosť ako u iných druhov zvierat. Neviem, čím je to dané, ale neraz sa mi stalo, že som bol srnkám "po vetre", ich nozdry nasvedčovali tomu, že ma cítia, ale pokiaľ ma nedokázali identifikovať zrakom, tak síce boli nervóznejšie a mali sa na pozore, ale neutiekli. Jedno je ale isté, že pokiaľ sa budete od nich držať "proti vetru", znižuje sa tým šanca na Vaše odhalenie.
Čo na záver dodať? Možno toľko, že ani jedna z mojich fotografií, za dobu, ktorú fotografujem, nebola urobená z poľovníckeho posedu. Všetky tu použité fotografie som urobil nekrytý, stojaci na otvorenom priestranstve. Srnky sú úplne divé, nenavyknuté na ľudí v ich prirodzenom prostredí. Za to, že sa mi ich podarilo zachytiť tak, ako ich vidíte, vďačím len náhode a veľa, veľa hodinám stráveným medzi nimi.
Veľa zdaru a dobré svetlo praje:
Milan Hraško
