Stál som na ceste po lesnom traktore, hlboko vrytej do pôdy. Ozval sa divný zvuk, nikdy som v lese nič také nepočul. Raz, dva, trikrát. Čo to je? Začal som pátrať očami a hľadal zdroj zvuku. Niečo sa mihlo v tieni medzi stromami. Nie mihlo, skôr strihlo ušami. Tak na zdravie! Už mi to došlo. Nikdy predtým som srnku kýchať nepočul.
Pokúšam sa ju zaostriť, ale márne. Zaostrovanie fotoaparátu v tej spleti konárov nefunguje.
Znehybnel som. Pohla sa smerom ku mne. Takmer som nedýchal, bola odo mňa len pár metrov. Už bola takmer na ceste, ked ma zbadala. Zľakla sa, trhlo ju, zastala. Pozerá na mňa svojimi veľkými čiernymi očami. Skúmala ma. Urobila opatrne krok smerom ku mne a opäť zastala. Takto pokračovala krok za krokom. Zrazu sa zľakla a odbehla k najbližšiemu kroviu. Nič, ani som sa nehol. Vracia sa. Nedalo jej to, bola až príliš zvedavá, chcela vedieť, čo to je za pohybujúci sa predmet divných tvarov. Zastala len pár krokov odo mňa a cez listy stromu na mňa pozerala. Cvak!
Kliknutím na obrázok si môžete pozrieť fotografiu vo zväčšenom formáte.
Vtom mi zazvonil mobil. Do kelu! Vravím si v duchu. Ale nič sa nedeje. Srnke sa zrejme páči latino. Dopočúvala celé zvonenie, ani sa nehla. Potom ma opatrne obišla a stratila sa v kroví pri ceste.
Urobil som potichučky pár krokov smerom za ňou. Keď tu zrazu vyskočila z krovia rovno na cestu predo mnou. Nemal som kam uhnúť, pohyb by ju vyplašil. Zostal som stáť. Pozerala na mňa a pomalými ostražitými krokmi sa vybrala smerom ku mne. Uši jej pracovali o sto šesť, sklonila hlavu a ovoňala moje stopy, ktoré som zanechal v tráve iba chvíľku predtým. Už je zle, zľakol som sa. Ale nie, čo sa deje? Pokračuje pomaličky ďalej smerom ku mne. Obzerá sa na všetky strany a tvári sa, akoby jej to nešlo do hlavy. Cvak!
Kliknutím na obrázok si môžete pozrieť fotografiu vo zväčšenom formáte.
Keď už bola len kúsok odo mňa, uskočila z cesty a začala sa pásť. Pasúc sa, opäť sa stratila v nízkom poraste.
Chcel som ju vidieť a tak som sa pohol dopredu. Zbadala ma, odbehla do krovia. Zostal som stáť. A celé divadielko sa začína odznova. Už jej pomedzi konáre vidím ratičky, ako potichučky našľapujú smerom ku mne. Tentoraz ma obišla z inej strany. Už bola len nejakých sedem metrov odo mňa, keď sa strhla a brechajúc odbehla na blízku lúčku. Skúšala na mňa obvyklé divadielko. Nezabralo, zostal som nehybne stáť.
Toto správanie srniek už poznám. Čakala, že som predátor a že sa rozbehnem za ňou, ale nestalo sa. Vracia sa, už ani neviem po koľkýkrát. Ruky sa mi už trasú od vysilenia, držiac ťažký fotoaparát. A na tvári už mám úsmev od ucha k uchu. Fotografovať sa už nedá, už je tma. A tak uvažujem nad tým, ako sa odtiaľto dostať tak, aby som ju nevyplašil a mohla sa ďalej nerušene pásť. Opäť prešla tesne okolo mňa a začala sa popásať neďaleko cesty. Nevidel som ju, len počul jemné praskanie. Chcel som sa trošku posunúť, obísť som ju nemal ako. Zaregistrovala môj pohyb, zabrechala a opäť odbehla do krovia. Videl som jej siluetu stojacu v kroví. A tak som využil príležitosť a potichučky som sa vzdialil. Som si istý, že sa po chvíľke opäť vrátila a pásla. Tentokrát ma tam už ale nenašla. Možno nabudúce.
