Neviem ako Vám, ale mne to pripomína boj Dona Quichotte s veternými mlynmi.
Aby som Vám lepšie ozrejmil absurdnosť použitia sekery ako prostriedku na ochranu národného parku pred lykožrútom, chcel by som Vám ukázať pár fotografií, ktoré pravdepodovne v televízii tak skoro neuvidíte. Ale uvidíte tam dokument propagujúci developerské projekty v Tatrách, financovaný Ministerstvom životného prostredia. (Ak si to náhodou všimnete na záver v titulkoch tohoto dokumentu. Pretože inak to bude na Vás pôsobiť ako reklamný šot developerskej firmy.)
Keď uvidíte takúto holinu, pravdepodobne si pomyslíte: "Tak tu lykožrút nemá šancu na úspech."
Možno tu nie (trávu ešte nežerie, živí sa lykom stromov), ale len o pár metrov ďalej nepomohla ani intenzívna ťažba. Čo na tom, že sme na území národného parku!
Ešte pridám malý detail, aby ste videli, že ani v pozadí tomu nie je inak.
Možno Vás ukľudní fakt, že táto časť už bola pravdepodobne postriekaná pesticídmi. Aspoň tabuľka umiestnená o pár metrov ďalej to tak hlásala. (Veď čo na tom, že sme na území národného parku!)
Kompetentných zrejme až tak nezaujímal názor špecialistu na podkôrny hmyz Ing. Rastislava Jakuša, PhD. z Ústavu ekológie lesa SAV, ktorý píše na svojom blogu o tom, prečo sú chemické postreky proti podkôrnemu hmyzu neúčinné. A zrejme ani názor ďalších odborníkov-vedcov, ktorí vyjadrili svoj odmietavý postoj k postrekom v otvorenom liste. A nepomohol ani Otvorený list pracovníkov Správy Národného parku Nízke Tatry proti použitiu chemických látok v národnom parku. Nepomohlo nič, NAPANT dostal svoju spŕšku pesticídov.
Podobný príklad toho, že ťažba kalamity nezaručuje úspech v boji s lykožrútom, nájdeme aj na protiľahlom svahu len o pár metrov ďalej.
Kde už lykožrút napáda okraje vyťaženej plochy, odkiaľ sa môže nerušene šíriť do okolia.
Možno sa pýtate, prečo je tomu tak? Veľmi pekne to vysvetľuje lesník a ekológ Ing. Róbert Oružinský z Lesnícko-ekologickej spoločnosti vo svojom blogu Fakty o premnožení lykožrúta II.
(Fotografie o tom, že to v prírode skutočne tak prebieha, nájdete aj v mojom blogu Stromy, o ktoré sa nemusíme báť.)
Ako príklad by som Vám rád ukázal fotografiu, na ktorej na prvý pohľad nie je nič zaujímavé.
Miesto klasickej ťažby po veternej kalamite. Všetko je zdá sa v najlepšom poriadku, lykožrút nie je nikde vidieť. Ale keď sa lepšie prizriete, všimnete si hneď niekoľko zaujímavých vecí.
A to, že stromy na okraji rúbaniska už majú inú farbu ako stromy v pozadí. Na vysvetlenie si dovolím zacitovať pár viet z vyššie uvedeného blogu Ing. Róberta Oružinského:
"Ak sa strom s takouto korunou náhle dostane na okraj lesného porastu je ohrozený v prvom rade abiotickými činiteľmi ako vietor a slnečné žiarenie. Tieto činitele vyvolajú v organizme stromu obrovský stres. Takýto strom je potom obvykle „dorazený" biotickým činiteľom, akým je v prípade smreka napr. lykožrút. Na boj s lykožrútom (zalievanie živicou) mu už veľa síl totiž nezostane."
Je dosť pravdepodobné, že postupom času sa tu, práve na tomto okraji lesa, objavia stromy napadnuté lykožrútom a to i napriek tomu, že nikde v blízkom okolí zatiaľ stromy napadnuté lykožrútom nevidieť. Podobne, ako to ukazujú nasledovné fotografie.
Všimnite si, po akej dobe po vyťažení kalamity sa tu objavil lykožrút. Svedčí o tom veľkosť mladých stromčekov. Ide o dlhodobejší proces. Lykožrút sa na mieste ťažby niekedy objaví až s odstupom niekoľkých rokov.
Na fotografii rúbaniska je zaujímavá aj ďalšia vec.
Pokiaľ na mieste vyťažených stromov zavládli takmer doslova púštne podmienky.
A túto plochu bude potrebné za nemalé finančné prostriedky vysadiť a udržiavať.
V tieni stromov, na okraji lesa, chráneným pred slnkom a vetrom, sa darí mladým "semenáčikom".
To len ukazuje na to, aký je tieň nevyťažených stromov dôležitý pre samoobnovu lesa po kalamite. Ešte lepšie to uvidíte na záberoch z miest, kde sa kalamita nevyťažila.
Iný dôvod, prečo sa lesníkom nedarí zvíťaziť nad lykožrútom, nájdeme na ďalších fotografiách.
Ohniská lykožrúta vznikajú častokrát ďaleko od miest veternej kalamity a dokonca aj ďaleko od miest napadnutých lykožrútom ako samostatne vznikajúce ložiská. Lykožrút si vyhľadáva oslabené smrekové porasty, prípadne porasty narušené vetrom. Nie je v ľudských silách vyhľadať všetky tieto ložiská lykožrúta včas. Keď sú už takto viditeľné z diaľky (hnedé stromy), tak už je zvyčajne neskoro. Lykožrút je už v tom čase z napadnutých stromov vyletený a napadol už iné, zdravé (zelené) stromy, ktoré však vôbec nie je jednoduché v lese nájsť.
Neviem ako Vám, ale mne, ako laikovi, z toho vychádza, že ťažba kalamitného dreva v chránených územiach je ekologickým aj ekonomickým nezmyslom, na ktorý sa poskladáme my všetci. Tým viac, že ťažiť suché stromy, z ktorých už lykožrút vyletel, šíreniu lykožrúta nemôže zabrániť. Môže to však znamenať to, že niektoré lokality natrvalo prídu o štatút národného parku.
Lykožrút bol odvekou súčasťou smrekových lesov a patrí do národného parku rovnako ako každý iný živočích či rastlinka. Čo do národného parku nepatrí, je motorová píla, harverstor, či pesticíd.
Podporte, prosím, skupinu 10 hromadných pripomienok proti chemizácii a ťažbe v prírodných rezerváciách! (Upozornenie: Je nutné podporiť každú hromadnú pripomienku zvlášť.)
