Ale neverte všetkému, čo sa publikuje v médiách. Nie je to vždy pravda. Ja by som skôr slovko rozzúrený nahradil slovkom vyľakaný. Viete, medveď je šelma, ktorá keby naozaj bola rozzúrená, dokáže človeka za pár sekúnd zabiť. To, že sa tak už dlho nestalo, svedčí o tom, že ide zväčša o varovné útoky. Medveď sa bojí o seba alebo o svoje mláďatá a chce človeka odohnať. Výnimkou sú iba "kontajnerové medvede", ktoré tento prirodzený strach z človeka stratili.
Je mi ľúto každej tragickej udalosti, ktorá sa stala, avšak na obranu medveďov musím povedať, že do médií sa dostávajú prevažne iba tie stretnutia, ktoré sa skončili poranením človeka. Máloktorý novinár uverejní článok v duchu: Jano z Hornej Dolnej bol na hubách a stretol sa s medveďom, ktorý sa od strachu pos... a ušiel. Asi by takých článkov boli plné noviny. Nechcem túto tému zľahčovať. Medveď je určite šelma zasluhujúca rešpekt. Ale keď sa naučíme medveďom rozumieť, dokážeme lepšie odhadnúť, kedy a ktoré medvede sú naozaj nebezpečné. K zabráneniu viacerých zranení a k zvýšeniu bezpečnosti ľudí by mohla napomôcť aj medvedia polícia.
Medvede sa často vykresľujú ako krvilačné šelmy. Mnoho prípadov napadnutí, ku ktorým došlo v minulosti, sa však stalo aj pričinením alebo chybou človeka. Chcem Vám len na príklade ukázať, že zďaleka nie každé stretnutie s medveďom sa končí útokom a zranením. Že medveď (s výnimkou kontajnerových) je predovšetkým plaché zviera, ktoré pred človekom uteká.
Bol som fotiť, ako po mnohé večery predtým. Stmievalo sa a ja som sa pomaličky, dúfajúc, že ešte uvidím nejaké zviera, vracal lesom domov. Predo mnou bola lúka, kde som cestou "hore" videl stopy po diviakoch, preto som sa k lúčke približoval opatrne, aby som diviaky nevyplašil. Už z diaľky som videl, že sa tam niečo pasie. Vyzeralo to na diviaka, ale už bolo šero (preto tá zlá kvalita fotiek) a tak som poriadne nevidel, čo to je. Zamieril som teda fotoaparát (občas ho používam ako ďalekohľad) na "diviaka". Tie obrysy mi však na diviaka nesedeli a tak si v duchu hovorím: "No tak sa ukáž!"
Tušenie ma nesklamalo. Bol to medveď.
Pásol sa na lúke, na tráve ako dobytok a odrezal mi cestu domov. Čo teraz, obísť ho naširoko alebo zostať? Rozhodol som sa zostať a urobiť pár fotografií. Najprv som fotografoval "z ruky", ale hneď som videl, že z toho nič nebude. Tak som sa po pár neúspešných pokusoch rozhodol rozložiť statív, ktorý som mal zbalený na pleci.
Chvíľu mi to trvalo. A naviac, ako na potvoru, som si ešte nekúpil diaľkovú spúšť na fotoaparát. Takže aj keď bol fotoaparát na statíve, musel som používať spúšť na fotoaparáte. Tým som rozmazal aj fotografie fotografované zo statívu. Použiť samospúšť nepripadalo do úvahy. Blikajúce svetlo samospúšte by mohlo medveďa upozorniť na moju prítomnosť.
Urobil som pár fotografií zo statívu, keď tu medveď zdvihol hlavu a začal vetriť. Vedel som, že je zle.
Že ma medveď i napriek vzdialenosti, ktorá nás delila, zavetril.
A v priebehu pár sekúnd sa stratil v lese.
Príbeh ešte nekončí. Medveď bol v húštine doma, ale môj domov bol ešte ďaleko. Cez les sa mi tmou isť nechcelo a tak jediná možná cesta, ktorá pripadala do úvahy, bola cez lúčku, kde sa ešte pred chvíľkou pásol medveď.
Vyšiel som teda z lesa na lúčku a tak mu vravím: "Medveď, počuješ ma? Už idem domov, môžeš sa isť pokojne pásť. Už ti dám pokoj. Ale si fešák, páčiš sa mi..." Určite ma počúval, som si takmer istý. Myslím, že sa len ukryl do húštiny, ale nebežal ďaleko. Vetril, sledoval a počúval, čo mu rozprávam. A ja som mu len chcel povedať "Som tu, som človek a nemusíš sa ma báť."
