Kráčal som po zvážnici (pardón, protipožiarnej ceste) obrovským rúbaniskom. Svah predo mnou pretínal malý žľab, zvažujúci sa do údolia. Do priesečníka žľabu so zvážnicou mi už zostávalo iba pár metrov, keď som začul prasknutie konárov kdesi vo svahu podo mnou. Zastal som a načúval. Rúbanisko bolo celé porastené vysokým krovím, nič som nevidel. Zrazu sa zo žľabu ozvalo krátke zaručanie. Jeleň, blyslo mi hlavou. Tak kde si? Ukáž sa mi! Pomyslel som si. Nič, ticho. Pomalými tichými krokmi sa posúvam k okraju zvážnice, aby som lepšie videl pod seba. Ale nič, vidím len vysoké krovie. Zrazu sa ozval veľký praskot a nasledovalo vlnenie kríkov priamo predo mnou. Preskočilo mu! No zbohom, ten blb sa valí priamo na mňa. Už nás delil len posledný krík, ktorý stál medzi mnou a nahnevaným jeleňom. "Ideš ho!" zreval som doňho z plného hrdla. Zastal, zjavne zaskočený rozmýšľal, čo to je za soka, ktorý rozpráva ľudskou rečou. Laň, ktorá mu robila spoločnosť, už dávno ušla. A tak sa nakoniec pobral za ňou aj on. Ešte sa pristavil v protisvahu, akoby rozmýšľal, či predsa len nemal vyhnať toho neznámeho votrelca zo svojho teritória.
Nakoniec však sila lásky zvíťazila a on nasledoval svoju družku. Súdiac podľa praskajúcich konárov ďaleko neušiel.
Ja som si vydýchol a pomaly zbalil fotoaparát. Bolo krásne slnečné ráno, usmievajúc som sa pobral domov. Zas som o skúsenosť bohatší. Nikdy by som si nepomyslel, že je niečo také vôbec možné. Jeleň ma pravdepodobne nevidel, rovnako ako ja jeho a ani necítil. Zrejme ma začul prichádzať, tak ma považoval za svojho soka a mal v úmysle ma vyhnať zo svojho teritória. Zháčil sa až vtedy, keď zistil, že som človek. Strach z ľudí je predsa len silnejší než pobláznené hormóny.
Myslím si, že je maximálne neetické strieľať tieto majestátne zvieratá v období ruje. Nie len tým, že sa v tomto období prezrádzajú ručaním a je ich podľa neho v lese omnoho ľahšie lokalizovať. Ale sú aj oveľa menej plaché a tým oveľa zraniteľnejšie.
