Čo na tom, že tchorom bol pred viac ako 2000 rokmi. Už vtedy sme si ho my ľudia obľúbili, kŕmili ho, starali sa oň, hladkali, až nám postupne zdomácnel a dostal meno fretka. Tá moja sa volá Miška.
Keď som fretku prvýkrát uvidel získala si ma, len som nevedel, čo to je za zviera. Ponášalo sa to na to, čo malo noru v šope u starej mamy v starej slame, ale to zviera drhlo sliepky a ľudia ho za to nenávideli. Svet sa mení, darmo. Stará mama by ma hnala... Mám v byte tchora. Už ani kŕmiť sa nechce sám, úplne zlenivel. Miska pred ním plná dobrôt a on len panáčkuje a žobre obľubenú uhorku.
Fakt uhorku. Darmo mu vysvetľujem, že je šelma, mal by loviť, to čo sa hýbe a žrať mäso. On nie, loví v tom horšom prípade moje ruky a nohy. Mäso tak nanajvýš ovonia, prskne a urazene odpochoduje. Čo s ním, to mäso do neho asi nedostanem. Keby aspoň spal ako normálna fretka. Taká poriadna fretka spí denne 18 až 22 hodín. Ale on nie a nie. Začne poskakovať, kvokať a dožadovať sa pozornosti. A tak sa naháňame po byte s loptičkami a ponožkami uviazanými na špagátiku. No keby to stará mama videla...
Smraďoch zubatý. Nedá Vám pokoj ani chvíľu. To vám lezie do nohavíc, to do trička, olizuje Vám uši či tvár. Poskakuje, kvoká, číha na Vaše nohy. Niekedy mám pocit, že sa mi doslova vysmieva.
Skryje sa alebo Vám tesne pred odchodom skryje mobil, či kľúče od auta. A Vám nezostáva nič iné, než konštatovať: "Do čerta, kúpil som si tchora."
Šúchajúc nohami po podlahe odchádzam do práce. Len neprišliapnuť smraďocha...
