Fascinujú ma nielen tým, aké pózy dokážu "vystrúhať", ale aj svojím správaním.
Niektoré sú plaché a niektoré si už tak navykli na ľudí, že si ich môžete "natrieť na chlieb". Niektoré sú až neuveriteľne zvedavé a skúšajú, čo si môžu dovoliť.
Dokážem sedieť na lúke aj celé hodiny a pozorovať ich šibalstvá.
Raz som tak sedel na turistickom chodníčku a pozoroval som, ako sa v diaľke hrajú. Už som sa zdvihol, že idem preč a ako som odchádzal, tak sa mi za chrbtom z nory vykukol svišť, zapanáčkoval a hlasite pískol. Len ma tak trhlo. Ako by mi chcel povedať: "Héj, kam ideš?". Držal som fotoaparát pred sebou. (Keď očakávam, že by nablízku mohli byť nejaké zvieratá, vždy ho tak nosím.) V okamihu som sa otočil s namieraným foťákom ako v nejakej kovbojke, ale už som len zazrel, ako zmizol v nore.
Tohto fešáka už mám v archíve niekoľko rokov. Bol to prvý svišť, ktorého sa mi podarilo vyfotografovať. "Manekýn", tak som si ho nazval. Sedel som od neho na lúčke iba pár metrov. Vyšiel von z nory, pozrel sa na mňa a asi usúdil, že som neškodný, lebo po chvíli sa pohodlne vyvalil a strúhal rôzne pózy. A občas si ma prišiel skontrolovať. Nakoniec sa po milimetríku zakrádal ku mne bližšie a bližšie. Mať viac času, tak ho možno aj "naučím fotiť". (Fotografiu som musel zoskenovať, vtedy ešte digitály neboli.)
Veľmi sa teším na ďalšie príležitosti. V čase, keď vznikali tieto fotografie, som mal ešte problémy s optikou. Dúfam, že tie, ktoré Vám prinesiem niekedy v budúcnosti, už budú o niečo lepšie. Aj keď človek nikdy nevie. Zvieratá a počasie sú nevyspytateľné. Moje posledné dva či tri pokusy vyfotiť svišťa sa skončili neúspechom. Tak snáď nabudúce...
