Svoj rodný brloh opustil iba nedávno. Sotva sa naučil chodiť, už ho mama brávala na malé výlety, neskôr na väčšie a väčšie. Teraz už sú takmer stále na cestách. Mama im ukazuje všelijaké čarovné kúzla, ako vyliezť na strom, ako sa schovať pred dažďom, ako utiecť pred nebezpečenstvom. Narodil sa celkom blízko ľudských obydlí, ale preto, že mama v zime spala, takmer nikto o nich nevedel. Len raz za čas sa vybrala na precházku zasneženým lesom. Ale ako sa jej narodil on a brat, tak už sa venovala iba im. Dáva na nich pozor, aby sa im nič nestalo. Najviac sa boja starého medveďa, ktorý býva v susednej doline. Mama ich tam zo strachu vôbec nevodieva. Radšej sa zdržiava v ich rodnom údolí, blízko pri ľuďoch. Ale aj pred nimi má mama strach. Najviac ju rozčuľujú psy, s ktorými ľudia občas chodia na prechádzky. Mohli by jej deťom ublížiť. Preto je mama stále v strehu. A vždy keď uvidí človeka, snaží sa nás rýchlo odviesť preč. Ale nie vždy sa jej to podarí včas. Aj minule sa stalo, že jeden ujo uvidel mamu. Ale nás už nezbadal. Chcel si mamu odfotiť, ale tá sa mu radšej skryla. Nechcela, aby ľudia o nás vedeli. Ale keď príde tma, zídeme občas úplne blízko k ľudským obydliam a pozeráme im do okien. A šíria sa odtiaľ táááke vône. Ale mama povedala, že tam nesmieme ísť, lebo ľudia by nám mohli ublížiť. A tak sa radšej zas vrátime do lesa, kde nám mama ukazuje, ako sa napásť, či vyhrabať mravce alebo včely. To by ste neverili, aká je med dobrota.
Posledne sa nám stalo, že nás aj s bratom uvideli dve tety. Vôbec sa nás nezľakli, vyzeráme ešte maličkí. Ale videli ste už naše pazúriky? Máme ich ostré a dlhé, aby sme si s nimi mohli ľahko vyhrabať potravu. Tety sa na nás chvíľu pozerali, ale my sme sa báli a aj mama nás už volala rýchlo preč. Tety odišli a mysleli sme si, že už bude kľud. Práve sme chceli ísť dole po ceste, keď tu mama náhle zavetrila. Niečo sa jej nezdalo a hneď nás aj viedla preč. Ja som bol ale zvedavý a trošku som zaostal. Spoza zákruty vyšiel taký ujo s dvomi tetami. Tety sa ma zľakli a hneď sa dali na ústup. Ujo bol trošku odvážnejší. Mňa sa až tak nebál, vedel, že som ešte malý, bál sa viac mojej mamy, aj ja sa jej niekedy bojím. Je na mňa niekedy prísna, ale má ma rada, často ma celého vyumýva od hlavy až po chvostík. Ujo rýchlo vytiahol fotoaparát, priložil si ho ku hlave a ozvalo sa "cvak".
Ja som sa ani nezľakol, ale mama ma už volala, bola celá nervózna. Poznáte to, mamy... Hovorí, že ľudia sú zlí, treba sa im vyhýbať. Neviem prečo, veď ten ujo mi vôbec neublížil. Ale mama hovorí, že medzi ľuďmi sú aj takí, čo nás chcú strieľať. A mama to vie určite lepšie ako ja.
Zdá sa vám tento príbeh vymyslený? Verte, že nie je, je len trošku prikrášlený. Ako podklad mi poslúžili skutočné udalosti z tohtoročnej jari.
(Fotograf a aktér príbehu Dušan Bartek)
