Príbeh jedného človeka z mesta Xian.
"SLADKÝ SEN XIANSKÉHO BEZDOMOVCA"
(úryvok z knihy Gaoxing spisovateľa Jia Pingwa)
Najradšej by som bol, aby všetci videli ako ochutnám mäkké tofu, ale na ulici zrovna niet ani duše. Preto sa pozriem hore, na budovu vedľa mňa, 10. poschodie, 11. poschodie, 12. poschodie, ……. na 15. poschodí je niekto kto má malé zrkadielko, z ktorého na mňa slnko odráža fliačik bielych lúčov čo po mne bezrozmyslu skáču ako biely motýľ. Je to dievča čo sa na mňa usmialo.
Ale čo sa na mňa usmieva?
Pekných žien je v meste Xian veľmi veľa, často práve vtedy, keď chceš odísť, zrazu sa z nejakého hotela vyroja hneď tri štyri naraz, vyše meter sedemdesiat vysoké, štíhle tváre, osie drieky, dlhé nohy, oblečené v trblietavom, prejdú okolo teba zoradené jedna vedľa druhej, zostanem omráčený. V srdci sa bez prestania spovedám: zachovaj pokoj, zachovaj pokoj! Hoci som sa o nich len obtrel telom, keď išli okolo mňa, bol som z toho tak strašne nervózny, že sa mi z toho spotili dlane, nedokázal som sa im pozrieť do tváre, avšak zbadal som jeden pár vysokých šteklov za druhým a v nich ich dokonalé ženské chodidlá. Na prstoch na nohách mali ukazováky dlhšie ako palce (1).
Ja a Päťšťastiak sme sa spolu nedávno bavili o mestských krásaviciach, môj názor na krásavice je taký, že sú ako úspešní politici, filozofovia, umelci, všetci sú to nebešťania. Tieto nebeské krásavice sa zhromaždili tu v meste a práve preto je tu v meste teraz tak dobre. Päťšťastniak si len utrel nos a povedal, že ako by mestské krásavice mohli byť lepšie ako ženy z dediny Čistovetrovo? Zdôrazňoval, že predsa ženy musia byť tučné, musia mať veľké ceciská a tučné zadky. Ja mu hovorím, ty máš rád tučné mäso a sadlo? Päťšťastniak mi vraví, ty si nebol nikdy ženatý, alkohol sa pije lebo sa chceš opiť, ženu si berieš lebo s ňou chceš spávať, spávať s tučnou ženou je ako byť prikrytý mäkkým teplým paplónom. Päťšťastiak vždy vo všetkom so mnou súhlasil, toto bola jediná vec, o ktorej sa odvážil so mnou hádať, on si ako myslel, že on ženatý už bol. Nachajme to tak, Päťšťastniak, o čom asi tak celý deň premýšľa starosta dediny Čistovetrovo, rozmýšla tak o tom, kedy sa stane vedúcim celého okresu, myslíš, že bude uvažovať o tom kedy sa stane premiérom celej krajiny? Ani vo sne mu to nenapadne! A ešte jeden príklad by som chcel spomenúť, sluha Žeravé Srdce (2) nikdy nemiloval krásavicu Tušový Nefrit (3) zo Sna o červenom pavilóne, ale Päťšťastniak skončil iba základnú školu a potom to nechal tak, určite nevie čo je to Sen o červenom pavilóne, tu hádžem svini perly, nejdem ďalej ani nič hovoriť.
Ako tak ponižujem Päťšťastniaka, v hlave sa mi objavuje obraz jedného človeka, kto to len je, neviem meno ani priezvisko, viem len, že ona je z kaderníctva z bočnej uličky tam pri severnej Prosperujúcej ulici. Často sa až začudujem, že cez deň je na ulici toľko ľudí ale večer zrazu všetci zmiznú, ako predajňa s čínskymi bylinkami uloženými v jednotlivých šuplíkoch v priestoroch mrakodrapu, nikto si tu ešte nepomýlil dvere? Hlúčik 3-5 krásavíc ťa prekvapí, ako si zarazený a nevieš čo máš hneď urobiť, hoci sa ti v hlave víri 100 000 predstáv, ale oni sa v sekunde stratia, vidíš len to, že na oblohe sú krásne obláčiky, niečo pláva v oblakoch, nikdy to nechytíš a ani si to nezapamätáš. Ale tá z kaderníctva, tá je konkrétna, akoby chcel všetky krásky skonkretizovať do jednej konkrétnej podoby práve tam v tom kaderníctve. Ona je vysoká, štíhle rovnomerné ramená, dve dlhé nohy čo sa roztancovali pri chôdzi po ulici, drobné pehy na nose. A sú to práve tieto pehy, ktoré spôsobujú, že mi nepripomína budhistickú bohyňu milosrdenstva, ale ona je skutočnejšia, taká skutočná, že spôsobila, že sa v mojom srdci zrodila myšlienka milosrdenstva.
Len čo si spomeniem na túto ženu, stáva sa zo mňa civilizovanejšia kultivovanejšia osoba, v hlave mám čisto, myslenie mi obživne, cítim sa ako na strednej škole, keď som písal článok na domácu úlohu a rodilo sa vo mne toľko krásnych viet a slovných spojení.
Dievča z 15 poschodia sa na mňa znova usmeje. Tvár má guľatú, nie takú štíhlu a podlhovastú ako dievčina z kaderníctva. Tiež jej vraciam jeden úsmev, musím byť predsa slušný.
Dievčina na mňa kričí: “Šťastný Liu, Šťastný Liu, prídi sem hore, mám tu plynový šporák na vyhodenie!”
Tak ona vie aj moje meno?!
Ak chcem ísť hore za ňou, to musím samozrejme prejsť aj hlavným vchodom do hotela, ale ochrankár pri hotelovej bráne ma nijak nechce pustiť dnu. Ochrankár mi vraví, že toto je hotel, ja mu odpovedám: viem, že je to hotel, zvrchu ma zavolali, že tu mám prísť vyzdvihnúť šrot. Ochrankár hovorí, pozri na tvoje topánky. Moje topánky sú v poriadku, špica nie je deravá a ani podošva na päte sa ešte nezošúchala do šikma, iba keď som bol na toalete, tak sa mi na spodok podošvy zachytilo trochu blata. Tak som si tam čupol a kusom palice som zošúchaval z podošvy to blato. Hovorím mu, pán súdruh pustite ma dovnútra. Ochrankár odpovedá: Nesmieš vojsť. Ja mu vravím: Blato som už všetko ošúpal dole a aj tak nemôžem ísť dnu? Ochrankár vraví: Nemôžeš ísť dnu. Ja mu na to hovorím: Dúfam, že nepochybuješ o tom, že ku vám idem vyzdvihnúť šrot? V tom momente sa ochrankár začal smiať a aj ma pustil dnu, ale musel som sa vyzuť dobosa.
Z toho som sa cítil veľmi trápne, lebo som mal veľmi dlhé nechty na nohách, za to však môže Päťšťastniak, večer som mu vravel, aby išiel na druhú stranu ulice k tým, čo tam bývajú požičať manikúrové nožnice a on mi povedal, kto kedy uvidí tvoje prsty na nohách, nešiel a spôsobil, že som dnes stratil tvár. To bolo prvý krát, čo som vošiel do luxusného hotela, otočné dvere vo foajé hotela mi pripomínali mlynček na mäso, vo vnútri ma to 3 x premlelo než som vošiel dnu. Syn štvrtého najstaršieho syna starého Maa z Čistovetrova robí vodiča na Okresnej správe obchodu. Ten mi hovoril, že keď prišiel do Xianu, vyšiel s autom na nadzemnú križovatku a pol hodinu sa tam hore točil a nevedel nájsť cestu ako zísť dole. Ja som hlavou narazil do sklenených dverí a aj s novým typlom na čele som konečne vošiel do foajé. Podlaha hotela bola z lešteného kameňa, taká naleštená, že si sa v nej videl skoro ako v zrkadle, len čo sa moja noha dotkla povrchu, okamžite sa tam objavil otlačok mojej nohy. Prešiel som cez foajé, vystúpil na 15 poschodie, na ruky som si vzal pokazený plynový šporák a zase som zišiel dolu, zahrial som sa ako čínsky golem (4), uf, otlačky mojich nôh vo foajé na kamennej podlahe tam ešte stále boli.
A práve tieto otlačky nôh, sa mi neskôr v snoch stále objavovali, ja som ale nebehal po Xiane kade tade naboso, ja som len bežal, bežal, až som zrazu zistil, že nemám na nohách topánky, zľakol som sa - topánky, moje topánky? Vtedy doobeda som okrem pokazeného plynového šporáka z hotela nenašiel žiaden iný šrot, v hlave som sa stále starostil ako moje otlačky nôh vo foajé hotela utrela upratovačka.
Večer za mnou do desiatej uličky prišiel Päťšťastniak, ťahal za sebou jeho vozík, dal mi v plastovej fólii zabalenú jednu fénixovú paprčku na sójovej omáčke, hovorí, že kuracie paprčky na sójovej omáčke, tak ako ich robia v Xiane sú strašne lahodné. Ja mu vravím, to sú fénixové paprčky, nie kuracie paprčky. Päťšťastniak vraví, očividne sú to kuracie paprčky, na čo sa to nasilu volá tak zjemnelo? Ja vravím: v meste treba hovoriť po mešťansky, sú to fénixove paprčky! Päťšťastniak vraví: Tak dobre, sú to fénixove paprčky, ale sú strašne lahodné, kúpil som dve, na jeden krát by som ich dokázal zjesť aj dvanásť, ale ja som ti aj tak jednu nechal. Ojó. Päťšťastniak má takéto srdce, tak som aj ja svoju radosť rozdelil na dve a polovičku som mu dal.
Hovorím mu: Keď si prišiel do Xianu napísal si na nejaké miesto, napríklad na kmeň stromu, na múr “bol som tu na výlete” ?
Päťšťastniak vraví: Nenapísal.
Ja mu vravím: A kde všade si bol na výlete?
Päťšťastniak vraví: však tu na Prosperujúcej ulici.
Keď sa bavíš s Päťšťastniakom tak nechci mať z toho pôžitok, tak som mu povedal svoj príbeh o tom ako som bol v hotely a zanechal som tam na vyblískanej podlahe vo foajé svoj otlačok nohy. Aký luxusný to bol hotel, tie moje stopy sa tam určite budú hýbať, budú chodiť po celom foajé a pôjdu do každého rohu miestnosti, dokonca vyjdú von a pôjdu do každej malej uličky, aj na mestské hradby a aj na kovovú kupolu hlavnej zvonice. Ako som to hovoril pred očami sa mi zrazu objavili samé stopy, všetky pekne zoradené, ako keď pochodujú vojaci. Ale päťšťastniakova ruka sa mi zastavila na mojom čele, Šťastný nedostal si horúčku? Nahnevane som zo seba striasol jeho ruku. Toto si predstavujem, chápeš, aj ty si máš predstavovať. Čím je tvoje okolie obmedzenejšie tým viac si musíš predstavovať. Predstavivosť je ako krídla vtáka, môžeš vďaka nim lietať.
Päťšťastniak stále nechápal, ale bolo jasné, že ma dostal do varu, je to ako keď sa bavíš s nemým, tak aj ty si nemý, ty si kýchneš a ľudia okolo si tiež kýchnu. Päťšťastniak zrazu zadržal dych, urobil pár krokov dozadu a divoko sa rozbehol k bielonatrenému múru čo bol vedľa nás, len čo došiel k múru tak na neho spravil nohou jeden otlačok. Nebesá, ten ale vie dať vysoko nohu, však to je 1,5m od zeme, čistý pekný otlačok obkolesený bodkami blata, presne ako keby to tam teraz niekto nastrekol farbou.
Päťšťastniak mi hovorí: Aj ja tu nechám jednu stopu!
____________________________________________________
Poznámky:
1. ukazovák na nohe dlhší ako palec je v Číne znamenie, že daný človek si nectí rodičov
2. sluha Žeravé Srdce: 焦大 Jiaoda, postava z románu Sen o červenom pavilóne, lojálny sluha svojho pána, sám pil koňský moč a vodu dával svojmu pánovi, aby mu zachránil život.
3. krásavica Tušový Nefrit: 林黛玉 Lin Daiyu, hlavná postava z románu Sen o červenom pavilóne
4. čínsky golem: v originály 王朝马汉， fiktívna postava z románu dynastie Qing, zobrazujúca siláka vládnej gardy, strážcu vládneho paláca.
(úryvok z knihy Gaoxing spisovateľa Jia Pingwa, z čínštiny preložil Mgr. Milan Ivan)
